Mala som prekrásne detstvo – chudobné, ale bohaté na lásku, priala by som ho každému dieťaťu – mať okolo seba ľudí, čo ťa ľúbia, opatrujú ako zreničku v oku... Rodičia nás nikdy netrestali. Raz v živote ma tatík naháňal, a aj to ma nechytil, mávol rukou a bolo po treste (pálili sme v sene – zápalky). Zaslúžila som si poriadny výprask!
Vychovávali ju tety
Moja babička Esterenka bola vzácny človek, ako štvorročnej jej zastrelili maminku, ostala sirotou a ujali sa jej tetky – Maňka a Apolénka.
Odmalička pracovala, veľmi sa snažila, bola vedená láskavou rukou a výsledky sa dostavili. Celý život zasvätila svojim drahým – synovi a jeho rodine s vnúčatami. Veľmi rada som ju počúvala a vtedy som si povedala, že raz o tomto napíšem knihu. Babenka mi bola druhou mamou. Keď zomrela, myslela som, že sa život pre mňa skončil. Bože, prosím, neber mi ju! Prosila som v duchu i polohlasne, mohutná ľadová ruka mi zovrela srdce, a dych neprichádzal.
Esterka Moskáľová. (zdroj: ARCHÍV RODINY)V tých dňoch som si myslela, že už nikdy nebudem taká šťastná, ako kedysi, keď bola babenka so mnou. Vyrovnanie sa s touto situáciou a skúsenosťou bolo mimoriadne ťažké, a ešte aj dnes, po rokoch to bolí... V tej chvíli ma držala pri živote len viera a nádej, že po odchode na druhý svet už nič nebolí – a nielen mňa. Pane Bože, nechcem ostať sama! – zaúpela moja duša. Celý život nám zasvätila, napríklad pomáhala s deťmi, išla s mojou rodinou do mesta, bolo to pre ňu určite veľmi ťažké, ale prispôsobila sa, pomáhala, celý život sa pre nás obetovala. Keď vidím film Babička, tak moje oči sú vždy plné sĺz, taká bola naša babička. Presne taká – láskavá, milujúca, dobrosrdečná a dobroprajná – proste človek, ktorý sa rodí raz za 100 rokov.
Babenka mi dala najlepší príklad do života, a tam hore si znovu našli spôsob, ako ma potešiť. Do môjho života zoslali anjela. Zaplátal rany obyčajnými skutkami, ktoré mali pre mňa cenu zlata. A ja som vďaka zlu a smútku v živote pochopila, že hoci sa nám zdá, že sme na všetko sami, nie je to tak. Vždy máme pri sebe niekoho, kto nás má rád, myslí na nás a komu by sme chýbali. A keď si myslím, že to už nevydržíme, Boh sa nás ujíma. Nikdy nám nenaloží na plecia viac, ako unesieme. A keď je toho predsa len už priveľa, zošle nám anjela v ľudskej podobe, ktorý zacelí všetky jazvy. Anjeli prídu vždy, keď ich najviac potrebujeme, ukážu nám pravú podstatu života a keď vidia, že to zvládneme, odídu. Vtedy sa zas my stávame anjelmi pre druhých.
Ľudia, ktorých som poznala, s ktorými som prežila detstvo, mladosť, dospelosť, sa nechtiac podieľali na našej výchove. Pán kráča spolu s nami a dáva sa nám spoznávať v ľuďoch, ktorých stretávame. Nechtiac sa na nás lepilo ich správanie, konanie, gestá, reakcie atď. Mala som pre seba veľké vzory, chcela som, aby som sa aspoň z časti priblížila k mojej babičke. Druhí musia posúdiť, či sa mi to aspoň sčasti podarilo...
Život u Moskáli bol ťažký, ale krásny
Na kopci u Moskáli sa žilo ťažko, ľudia v pote tváre dorábali svoj každodenný chlieb. Tá kamenitá pôda im niekedy veľa nevydala, tie zemiaky sa urodili, kravičky dali trochu mlieka. Pracovali ťažko na svojich políčkach, aj lesná zver im často spôsobovala škody, ktoré sa nedali ničím nahradiť. Odvádzali sa tzv. kontingenty.
Viera ich držala pri živote, chodili sa modliť ku krížu. Tak vrúcne sa modliť som už dlho nevidela, ako sa oni po večeroch modlievali. Kľačali na kolenách a prosili Pannu Máriu a jej syna o požehnanie a silu v ich životoch. My, ako deti sme tam chodievali, pálili sme sviece, a aj prsty, tú modlitbu sme tak vtedy nevnímali. Ale čosi sa na nás nalepilo – dali nám do života vieru, za čo im dnes vrúcne ďakujeme a svoje prehrešky zo srdca ľutujeme. Keď zomierali ľudia z kopčeka u Moskáli, tak som si vždy uvedomovala, že odchádza kúsok z môjho srdca. Keď zaspala spánkom pokoja moja najmilšia susedka Mária Fujáková, vtedy moje srdce zaplakalo. Vtedy som si uvedomila, že som dala sľub, že napíšem knihu a doteraz som to neurobila. Uvedomila som si veľa vecí, moje srdce bolo ranené, zavládol v ňom smútok. Odišli ľudia, ktorí nikdy neboli ku nám deťom zlí, nevrlí, netrestali nás, ale milovali. Milovali nás láskou dobrosrdečnou a láskavou. Zaslúžili by si od nás uznanie, vďaku a zo srdca naše poďakovanie. A rodičia na priedomí s láskou nás vítali, milý úsmev, pohladenie vždy sme obdržali. Usadili, pohostili, milé slovo povedali, povzbudili, dobré slovo a rady do života odovzdali.
Rodičia naši, učili ste nás rozoznať dobré a zlé veci, podržali ste nás, keď sme padali, povedali ste nám pravdu, keď sme váhali. Keď sme chceli rozprávať, vy ste nás počúvali. Vďaka Bohu, že sme vás mali, že ste nás vychovali a do srdiečok nám vieru vštepovali.
Mária Fujaková, rodená Školová. (zdroj: ARCHÍV RODINY)Začala som zbieraním fotografií
Rozhodla som sa a začala som zbierať fotografie od rodín, ktorých som poznala. Niektorí mi nič neposkytli, ale keď to tak má byť, tak to je. Zase mi dali fotografie iní a tí ľudia, aj keď nechceli, tak sa v knihe ocitli... Postupne som fotografie vracala, urobila som si svoju víziu, ako by som si to predstavovala a dieťatko sa rodilo. Láska ku kopčeku Moskáli, k ľudom, ku kaplnke Zadedovou ma hnala k záveru, je to vyjadrenie našej úcty, vďaky, pokory nás detí k rodnej hrude. Ľudia sa vypytovali, kedy to už bude, že dlho čakajú. Moja odpoveď bola: „Aj na dieťatko sa čaká 9 mesiacov, kto si počká, ten sa dočká.“
Dva a pol roka som robila na tejto knižke, pomáhala mi s tým Aška Čukanová. Aj jej sa zdala dlhá doba, ale neskôr mi povedala, že veru obanovala, keď sa ponúkla. Až teraz videla, že veru jednoduché to nie je. Všetko má svoj čas. Keď mi jedného večera zavolala: „Pôrod sa podaril, 100 detí v chalupe,“ neverila som vlastným ušiam, chytila som sa za hlavu, čo budem s tým počtom kníh robiť.
Predstavila som si, ako ich na Oščadnických hodoch (kermaši) budem predávať. Keď sa ponúkajú srdiečka, medovina atď., prečo by som ja neponúkala knihy. Pot ma oblieval, keď som si túto situáciu predstavila. Pôvodne sme chceli len 35 kusov, ale museli sme dať vytlačiť 100 kusov. V priebehu dvoch týždňov nebolo čo dať ľuďom, požiadavka bola oveľa väčšia. Ani vo sne nás s Aškou nenapadlo, že bude takáto odozva na naše spomienky. Kniha sa volá „Z nášho kopčeka U Moskali“ a pokrstili sme si ju svätenou vodou. Prišli aj dvaja kňazi. Ktosi múdry raz povedal, že „čím vyšší kopec, tým bližšie k Bohu“. A bude na tom kus pravdy. Desiateho októbra ideme rodáci a rodina autobusom na vysviacku diakona Ondreja Čukana do Ríma. Tam mu bude udelená vysviacka v prítomnosti jeho rodičov, rodiny a známych. Keď mal kardinál Korec 90 rokov, Ondrík mu bol pogratulovať. Bol vybraný spomedzi bohoslovcov, slúžil sv. omšu s pápežom Františkom a bol v jeho blízkosti. Odmalička ich poznáme, ako rástli, akí boli a kde sú teraz, ako napredujú a sme na nich právom hrdí. Sú to rodáci z kopčeka od Moskáli, sú to horali, a tí sú dobrými ľuďmi. Dostali dobré základy od svojich rodičov, prarodičov... a na týchto pevných základoch sa dá stavať. Začali život s Bohom, prijali Ježiša za svojho pána a spasiteľa vykupiteľa. Otvorili sa jeho láske, dali mu svoj súhlas, svoj život, svoje áno. A Boh ich určite nesklame. Pán otvoril svoju náruč. Odteraz, Bože, patria Tebe a Ty ich veď... a oni zasa budú viesť nás...
Tento prierez môjho sľubu je u konca. Sľub, čo som dala mojej drahej babenke Esterke som splnila, ukázala som knihu pri jej večnom odpočinku a náš rozhovor patrí iba nám... S láskou vnučka...
MARGITA LIPTÁKOVÁ
