Myšlienka vybudovať múzeum dopravy v Žiline a okolí vznikla už v 60. rokoch 20. storočia. Žilina je odpradávna cestnou križovatkou, na rieke Váh sa v období 16. – 19. storočia rozvíjalo pltníctvo. Po postavení Košicko-bohumínskej, Považskej a miestnej železnice Žilina – Rajec sa stala aj významným železničným uzlom.
Presídlila sa sem Vysoká škola dopravná a ďalšie inštitúcie, ktorých predmetom činnosti bola doprava. Preto sa v Považskom múzeu v Žiline začala systematicky budovať zbierka exponátov z oblasti histórie dopravy. V 80. rokoch minulého storočia sa mali stať majetkom Považského múzea i historické rušne, deponované na zriaďovacej stanici v Žiline, no napriek snahe zamestnancov múzea sa napokon rozhodlo o ich premiestnení do Bratislavy. Následne sa rozvoj tejto oblasti v Považskom múzeu utlmil. Navyše priamo v Žiline chýbali a zatiaľ stále chýbajú vhodné priestory pre múzejnú expozíciu.
Odkaz legende Jánošíka odovzdali aj kysuckí umelci Čítajte Historik dopravy Peter Šimko, obrazne povedané, duchovný otec tohto projektu, pripomína: „V roku 2009, počas 110. výročia trate Žilina – Rajec sa nám vnukla myšlienka vybudovať múzeum dopravy v menšom rozsahu v budove zastávky Rajecké Teplice. Budova sa už niekoľko rokov nepoužívala, ale bola zrekonštruovaná. Začali sme spoluprácu so Železnicami Slovenskej republiky vo veci získania výhodných podmienok prenájmu priestorov. Od roku 2010 sme sa tiež snažili hľadať zdroje na adaptáciu priestorov staničnej haly pre múzeum a nákup výstavného mobiliáru. Tie sa podarilo získať v roku 2013 najmä vďaka podpore Ministerstva kultúry SR. Po získaní všetkých administratívnych povolení na zriadenie múzea, múzeum slúži verejnosti od 11. apríla 2014.
V staničnej hale bola inštalovaná expozícia, pozostávajúca z troch častí: prechádzka dejinami dopravy od najstarších čias po súčasnosť, pozostávajúca najmä z textovo-obrazových materiálov a modelov, ukážka historickej dopravnej kancelárie z medzivojnového obdobia, doplnená aj o traťmajstrovskú drezinu z konca 19. storočia spolu s nástrojmi používanými pri prevádzke a údržbe tratí, a treťou časťou bolo modelové koľajisko v mierke 1:87, zachytávajúce žilinský železničný uzol okolo roku 1920.
Dopravný historik Peter Šimko vo svojich snahách neustal, a neúnavne sa venoval aj zbierkam nielen železničných, ale aj cestných exponátov. Dopĺňa: „Expozícia bola doplnená o historické motocykle. Bol to prvý, ale rozhodujúci krok, lebo namiesto ničoho už sme mali niečo, hoci malé, krehké, len s veľkou mierou odvahy označiteľné za samostatné múzejné pracovisko, tobôž nie finančne rentabilné. Navyše, stav železničnej zastávky sa citeľne zhoršoval najmä preto, že sa stala terčom sprejerov a mládeže, s čím sme sa museli vysporiadať.
Oslovili sme ŽSR s návrhmi riešenia a problém sa z väčšej časti podarilo vyriešiť. Ale nebolo možné sa uspokojiť s jestvujúcim stavom, bolo treba pokračovať ďalej. S nadšením sme sa preto pokúšali hľadať schodnú cestu, ako pokračovať. Dostávali sme rôzne tipy a rôzne návrhy z rôznych strán. Za múzeom dopravy nestojí len Považské múzeum v Žiline, ale tiež slovenský Ariel klub a jeho členovia, ktorí sú nielen nadšencami motocyklistiky, ale doslova odborníkmi na renováciu týchto strojov. Preto sme sa rozhodli oživiť ďalší priestor v rámci budovy a umiestniť sem expozíciu motocyklov, ktorá, aby zapadala do rámca, je doplnená aj o iné exponáty viažuce sa k dejinám cestnej dopravy v 20. storočí. V hale ostala expozícia starších dejín dopravy a železničná expozícia. Pre zaujímavosť, v expozícii sme zaviedli popisy exponátov formou QR kódov, ktoré po načítaní cez Wifi pripojenie zobrazia informácie priamo vo vašich smartfónoch.“
V prvej miestnosti expozície motocyklov sú nainštalované stroje značky Ariel z rokov 1928 – 1930. Prečo Ariel? Oproti iným motocyklom išlo o spoľahlivé stroje, napríklad jazdec Van Praag vyhral štyri po sebe nasledujúce tituly majstrovstiev v závode spoľahlivosti (Reliability Trials). Dovtedy sa to nikomu nepodarilo na motocykli od jedného výrobcu. Okrem spoľahlivosti treba tiež spomenúť jednoduchú možnosť výmeny súčiastok a najmä dizajnové vlastnosti. Vďaka tomu boli modely Ariel v roku 1928 vo svete také populárne, že spoločnosť Ariel vydávala zahraničné edície svojho katalógu v japonskom, poľskom, českom, litovskom, talianskom, dánskom, holandskom, švédskom, španielskom, francúzskom, nemeckom a chorvátskom jazyku. Motocykle Ariel neboli v Československu vôbec neznáme. Distribuovala ich firma Štěpař – Hanák ktorá predávala v Československu motocykle od roku 1923, a vďaka spolupráci s firmou Ariel pomohla distribuovať na našom území zhruba 5 000 kusov motocyklov tejto značky.
Druhá miestnosť je venovaná československým motocyklom, ktoré možno oproti Arielom označiť za jednoduchšie, ale ako domáca značka boli v Československu najpredávanejšie. Zastúpená je prvým typom motocykla, ktorý priniesol značke Janeček – Wanderer slávu – Jawa 125 Wiliers. Ďalšou generáciou je legendárny „perák“ Jawa 250 z konca 40. rokov. Následne sa výroba presunula na Slovensko do Považských strojární, odkiaľ pochádzajú dvaja zástupcovia – Manet 90 a Jawa 555 „Pionier“. Napokon sa tu nachádzajú dva síce novšie, ale na Slovensku jedinečné motocykle značky Penta. Podnik vznikol v roku 1990 v Kysuckom Novom Meste, pomoc pri jeho rozbehu okrem iného poskytla najmä ČZ Strakonice. Sústreďoval sa výlučne na motocykle určené na vývoz, lebo pre našinca boli motocykle drahé. Firma mala svoje vlastné vývojové stredisko motocyklov. Napriek sľubným začiatkom pre nefungujúcu spoluprácu s ČZ začali experimentovať s čínskymi motormi, čo spôsobilo zastavenie výroby.
Rámec novej časti expozície dotvárajú exponáty celkovo dokumentujúce vývoj cestnej dopravy na Slovensku, pričom tu sme sa zamerali najmä na autobusovú dopravu, kde pomohli spolupracovníci z SAD Žilina.
Dopravný historik Peter Šimko, autor tohto projektu, tvrdí: „Keď sme sa rozhodli oživiť tento ďalší priestor, boli sme vo veľmi zlej situácii. Je to neporovnateľné, ako keď zakladáte firmu. V tomto prípade máte na účte 0 eur a nemôžete očakávať zisky a zobrať si pôžičku. Ste odkázaní na podporu z grantov a dotácií a pomoc dobrých ľudí. Podarilo sa, náš projekt bol podporený z verejných prostriedkov Fondu na podporu umenia, spolufinancovaný Žilinským samosprávnym krajom a Považským múzeom v Žiline. Okrem toho tiež kolegovia z Ariel klubu investovali do expozície mnoho vlastných síl a zdrojov a niekoľkí pracovníci múzea obetovali svoj voľný čas, lebo ich práca je aj ich záujmom.“
Okrem budovania a udržiavania expozície však v múzeu dopravy robia aj iné činnosti. V minulom roku vydali publikáciu Po koľajniciach do Rajca, ktorá vznikla vďaka širokej spolupráci a sponzorskej podpore. Každoročne pripravujú podujatie Rajecká Anča s historickým vláčikom, píšu projekty a zháňajú financie na prevádzku či nákup exponátov.
Nadšenec a neúnavný propagátor dopravy na Považí Peter Šimko na záver nášho stretnutia ponúka výzvu: „Našou ďalšou métou je vzbudzovať záujem, radi by sme hľadali ďalších spolupracovníkov, teda dobrovoľníkov, pomocníkov, modelárov, zberateľov, opravárov starých strojov a zariadení. Lebo múzeum nie je naše múzeum, majetok úzkej skupiny ľudí. Múzeum nie je inštitúcia vo výšinách, ale aj miesto oddychu a istej formy zábavy a vyžitia. My sme len jeho správcovia a strážcovia, ale realizovať sa tu môžu všetci záujemcovia z nášho severozápadného regiónu, aj z celého Slovenska a zo zahraničia.
