(zdroj: kn)
Seriál o (NE)obyčajných ženách z nášho regiónu.
Ako sa vyvíjala vaša cesta odvtedy, ako ste opustili Kysuce?
V Banskej Bystrici som študovala politológiu. Bavila ma politika a veci verejné. Reálne som však v Banskej Bystrici bola prvý rok a potom som si vybavila individuálny študijný plán, vďaka ktorému som ďalšie štyri roky buď stážovala, alebo bola v zahraničí ako dobrovoľníčka. Ešte počas školy som začala chodiť do utečeneckých táborov.
Dizajnérka šije takmer bezodpadovo: na Slovensku sme súťaživí, v zahraničí sa spolupracuje Čítajte Pri tom by som sa rada pristavila. Ako ste sa dostali do táborov?
Úplnou náhodou. Mala som ísť na tri mesiace do Talianska, z troch mesiacov bol nakoniec rok a tri mesiace. Náhodou som sa spoznala s človekom z Talianska, ktorý pracoval v migračnom centre. Hovorila som mu, ako ma situácia v Európe trápi, že pomoc je nesystematická a ľudia trpia.
On mi na to povedal, že nech sa k nim pridám a od tohto stretnutia som si dala dokopy veci v škole, povedala to mame, ktorá bola z toho hotová (smiech) a odišla som. Tri mesiace som bola v Taliansku a zvyšok som bola rôzne v Grécku, Srbsku, Macedónsku, Chorvátsku, Maďarsku.
Čomu ste sa tam venovali? Pre mladého človeka je to úplné vyjdenie z komfortnej zóny.
Distribuovali sme pripravené balíčky so základnými hygienickými potrebami alebo so základným oblečením.
Bola to doba, kedy sa akurát riešili kvóty a nevedelo sa, či utečenci budú rozdelení do iných európskych krajín, alebo ostanú v Taliansku, a my sme sa im tam snažili dávať prvú pomoc. Zároveň sme sa snažili, pokiaľ mal niekto dokument z univerzity, zo zamestnania, spolupracovať s tlmočníkmi, prekladať tie dokumenty, aby ak získajú azyl, vedeli dokumenty predložiť.
Lucia Cerchlanová: Urobiť o krok viac ako ostatní Čítajte Utečenci sú ľudia, ktorí mali len menej šťastia ako my. Ako to odkomunikovať, aby nevznikala nenávisť?
Ťažko. Rozumiem ľuďom v tom, že ak sú masírovaní divnými informáciami zo strany iných typov médií, vrcholovými politikmi, ktorí strach v spoločnosti ešte podporujú, nedôverujú. Chápem, že bežný človek, ktorý nemá čas dve hodiny denne čítať noviny a vycestovať takto niekde do tábora, sa bojí. Je však zodpovednosť ľudí, aby získavali informácie z viacerých zdrojov.
Za celú dobu sa mi nestalo vôbec nič zlé. Reálne sa cítim viac ohrozená v piatok večer v Bratislave ako v pätnásťtisícovom utečeneckom tábore. Čím nechcem povedať, že tam nie sú ľudia, ktorí by nikdy nikomu nespravili niečo zlé, no pre mňa je to silný signál, že som niekde bola rok a tri mesiace a za celú dobu som nemala žiadnu zlú skúsenosť.
