lana. Páčil sa jej. Predstavoval ideál, o ktorom ženy snívajú. Nezabralo. Prečítala toľko príručiek, ako upútať chlapa a jej sa vôbec nedarilo. Pritom bola slobodná, mala ideálnu postavu a vplyvných “zazobaných“ rodičov. Rozplakala sa. To nie je možné. Toľkých dostala a jeho nie. Prečo?, pýtala sa, no odpoveď nenachádzala. Kolegyne sa jej smiali. Staré strigy. Oblečenie nakupovali v sekáčoch, ich vlasy nevideli kaderníka niekoľko mesiacov. Nenávidela ich. A ony neznášali ju. Bola mladá, prostoreká. Postupne si však na seba zvykli. Čo iné im zostávalo. V robote sedeli v jednej kancelárii prinajmenšom osem hodín. Kancelárska robota prinášala aspoň aké-také “vzrušo“, keď sa klebetilo. Hovorilo sa aj o Milanovi. A jeho žene, ktorú nikto nevidel. Pritom bol inžinier a v podniku pracoval už niekoľko rokov. Aj keď sa opýtala, akože len tak do vetra, jej kolegyne o nej nevedeli povedať nič viac. A to už bolo čo povedať. Robili tam o pár rôčkov viac ako ona. Poznali ženu riaditeľa, námestníka, toho či oného vedúceho. Presne vedeli opísať, či ide o blondínu, ryšavku, čiernu či hnedovlásku. A jazykom vedeli narábať veľmi šikovne. Len pri Milanovej žene sa im to nedarilo. Nikdy sa totiž nezúčastnila žiadnych spoločných večierkov, neprišla na oslavy narodenín či menín jeho kolegov a kolegýň. Keď sa ho opýtali, prečo ju nikdy nezavolá do kolektívu, odpovedal, že nemá rada príliš veľkú spoločnosť. Neverili mu. Skôr si mysleli, že pre jeho krásavicu nie sú dosť dobrou spoločnosťou. Aj si ju predstavovali. Krásku, ktorá si lakuje nechty, nevie nič doma poriadne uvariť a voľné chvíle trávi s kamarátkami v baroch. Akurát ich trochu miatlo to, že Milan vždy prichádzal do roboty upravený, dokonca si nosil skvelé desiate. To nebolo všetko. Keď sa konali nejaké oslavy, priniesol doma upečené koláčiky, mäsové rolády a rôzne druhy jednohryziek. Vraj to posiela žena. Neverili mu. Mysleli si, že to je skôr dielo jeho matky, ktorá bola výborná gazdinka, aspoň tak o nej hovoril jej syn. “Tá tvoja minisukňa je skutočne super,“ pochválili ju kolegyne, keď prišla ráno do kancelárie. K nej si nahodila žltý roláčik. Aj ona si ráno pri pohľade do zrkadla povedala, že nevyzerá najhoršie. “Napriek tomu ho “nechytíš,“ smiali sa kolegyne. “Ten je verný svojej žene.“ Neverila im. Prečo by mala. Nikdy ju nepriviedol, nikto ju nevidel, jediné, čo svedčilo o tom, že je ženatý bolo to, že mal na ruke obrúčku. Ale to predsa nič neznamená, hovorila si v duchu. Koľkí boli “okrúžkovaní” a pritom si s tým, že niekomu prisahali pred Bohom, či prítomnými na svadbe žijúcimi na zemi, starosti nerobili. “Náš pán inžinier bude oslavovať päťdesiatku,“ prišla s novinou do kancelárie Zuza. Prekvapilo ju to. Myslela si, že je mladší. Bol naozajstný fešák. Akurát vo vlasoch sa mu ligotalo pár sivých prameňov. Pozval ich na oslavu. Bola vcelku vydarená. Okrem toho, že mu v reštaurácii pripravili skvelé menu, priniesol opäť domáce dobroty. Mohli si len prsty oblizovať, také boli skvelé. Keď už bola zábava v najlepšom, pritom sa priblížila záverečná, dohodli sa, že Milana odprevadia domov. Ten chvíľku váhal, no potom súhlasil. Prítomné dámy mu pomohli uložiť do taxíka krásne kytice, darčekové koše a ďalšie darčeky, ktoré dostal. Potom sa postupne vyviezli na štvrté poschodie, kde bol Milanov byt. Zazvonil. Netrvalo dlho a dvere sa otvorili. Keď uvideli vo dverách stojacu ženu, všetkým zamrzol úsmev na tvári. Mala trpasličiu postavu a bolo očividné, že príroda k nej štedrá nebola. Skôr naopak. Keby ju človek stretol na ulici, považoval by ju za ľudovo povedané “zrudu“. Keď sa otočila, zbadali, že ju ešte špatí hrb. Boli v rozpakoch, no Milan ich s úsmevom pozval ďalej. “Toto je moja žena,“ povedal a predstavil jej rad radom svojich kolegov a kolegyne. Nikto neprehovoril ani slovo. Sadli si do obývačky a sedeli, akoby boli predtým prežili nejakú katastrofu. Milka, tak sa volala Milanova žena, si však čoskoro získala ich srdcia. Postupne zistili, aký má prehľad v literatúre. Vedela perfektne viesť konverzáciu, bola vynikajúcou kuchárkou. Pritom vedela vypočuť každého a vcítiť sa do jeho problémov. Bola stredoškolskou profesorkou a ako sa neskôr dozvedeli od Milana, jej žiaci ju zbožňovali. Bol nešťastný akurát z toho, že nemohli mať spolu deti. Veril však, že sa im to po podstúpenej liečbe podarí. Sedeli, sedeli a blížilo sa ráno. Nikomu sa z ich príbytku nechcelo ísť preč. Nebolo to len o jedle a pití. Milka sa stala stredobodom ich pozornosti. Nie kvôli svojmu vzhľadu. Skôr fluidu, ktoré vyžarovala. “Žene, ktorá má dobrého muža, to vraj vidí každý na tvári,“ povedala si Klaudia a stiahla si automaticky sukňu pod kolená. Vedela, že Milan sa stal pre ňu “tabu“. A vedela prečo. Z jeho ženy, aj keď škaredej, vyžarovalo niečo nádherné. Mala totiž dobré srdce. A s tým sa človek musí narodiť. Nejde o žiadnu “kozmetickú úpravu“. Iveta Hažíková
