Tí, čo žili kedysi na vrchoch, nemali veru ľahký život, ale na druhej strane mohli dýchať slobodu a čerstvý vzduch. Bola to voľnosť pod šírym nebom, vysoko na svahoch kopcov, častokrát v obkľúčení šumiacich lesov a vždy rozvravených jarkov či potôčkov. Aj keď tu bola zem poväčšine planá a gazdovia ju museli neustále hnojiť, dokázali z tej práce vyžiť, aj keď niekedy dreli do úmoru. Kto si chcel nejaký ten groš odložiť a čo-to ušetriť, musel ísť pracovať do píly alebo do Třinecka či Ostravska. Aj ja som chodieval na montáže, takže viem, čo to je za život. Moja stará si vtedy doma zratúvala peniažteky a chválila ma do nebies. Teraz, keď som už nepotrebný, len hundre a hundre, ale ja si vždy lognem tej svojej slivovičky, a potom už nepočujem nič. Akoby som ohluchol. Raz mi môj kamarát rozprával o svojom starom otcovi, ktorý tiež bol nútený privyrábať si v Třinci. Býval na vrchoch. Vstával potme, aby stihol vlak do mesta, a hoci mohol prespávať na ubytovni, vracal sa každý deň vyčerpaný na tie vrchy. Asi to bol zvyk alebo akási vrodená ostražitosť – hádam sa aj bál o svoju ženu a deti. Po príchode z práce sa vždy zastavil v krmičke na úpätí vrchu. Spláchol trúnkom ťarchu, čo ho gniavila, dodal novú silu nohám. Na kopanice kráčal, keď sa už poriadne zotmelo. Niekedy so susedom, čo sa bol v doline zatúlal, ale väčšinou sám. Bolo to vtedy, keď sa povrávalo, že sa do tejto časti sveta zatúlali zbojníci. Prepadávali potme ľudí a okrádali ich. Takto už ozbíjali Kanitru i Martikána, a to vám boli bitkári! Nuž a čo náš pútnik, o ktorom je reč – veď sme mu aj meno zabudli spomenúť! Volal sa Badžgoň... Teda chlap už bol na mieste, kde sa rozprestierala hora a viedol cez ňu chodník. A práve vtedy mu prišli na um zbojníci. Ej, dostal on veru strach! Nelenil, spustil z chrbta vak a nahmatal v ňom fľašku trúnku. Poriadne si z nej potiahol. Odhodlane sa potom pustil po tmavom chodníku. Mal taký dar, že vedel pekne spievať, a keď chcel, dokázal napodobňovať hlasy iných ľudí. A to sa mu teraz zišlo. Spustil v tom lese hotový dialóg – raz rozprával jeden človek, potom druhý, tretí, štvrtý. Pýtali sa navzájom a odpovedali si. Kto by ho bol počul, nazdával by sa, že po tom chodníku kráča do osady celá tlupa chlapov a že sú rozveselení a ničoho sa neboja. Aj lesná zver stíchla... Čo vám budem rozprávať, ten Badžgoň, tuším tak sa volal, doputoval bez nehody domov a mohol pobozkať čielka svojich spiacich detí. Akurát jeho stará ho odstrčila, lebo sa pozabudol a ešte stále rozprával akýmsi cudzím hlasom...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
