sa sem vlastne dostal. Do bielej izby s rôznymi prístrojmi a hadičkami. Necítil nič. Chcel pohnúť rukou, nohou, no nedarilo sa mu pohnúť ani prstom. „Prečo, prečo som tu?„ pýtal sa, no odpoveď nenachádzal. Do izby vstúpila víla. Aspoň jemu sa zdalo, že takáto prekrásna bytosť nemôže byť z tohto sveta. Vlnité vlasy jej sčasti zakrýval čepiec. Pozrel jej do očí. Boli modré ako obloha. Kohosi mu pripomínala. Nejakú ženu. Ale akú, a čo mal s ňou spoločné? Nevedel. Že nejde o vílu, zistil, keď prišla k jeho posteli. „Pán Milan, konečne ste sa nám prebrali. Ste veru poriadny spáč. Vôbec sa nám nedarilo zobudiť vás,„ povedala milo. „Čo tu vlastne robím?„ spýtal sa. „Mali ste vážnu dopravnú nehodu. No našim lekárom sa podarilo zachrániť vás. Máme tu skvelých odborníkov. Boli a ste v dobrých rukách, nemusíte mať obavu,„ odpovedala. Vedel dve veci, že sa volá Milan a že mal haváriu. „Kto bol so mnou? Zabil som niekoho?„ opýtal sa s neskrývaným strachom v hlase. Sestrička súcitne naň pozrela. Išli ste so svojou rodinou na výlet. Manželkou a synčekom. Žiaľ, obidvaja pri nehode zahynuli. Narazil do vás opitý vodič. On skončil so zlomenými rebrami. Horšie to bolo s vami. Lekári sa obávali o váš život. Vaša žena aj synček boli mŕtvi na mieste.„ Pocítil hroznú bolesť. Akoby mu niekto stlačil srdce do zveráka. Áno, spomenul si. Preto ho zaujali tie modré oči. Podobné mala aj jeho Milka. Zrazu sa mu vrátili spomienky. Stanovačka v prekrásnej doline s kamarátmi. Keď ju prvýkrát zbadal na večernej diskotéke, zrazu pocítil niečo, čo sa mu pri žiadnej inej nestalo. Začalo mu búšiť srdce, nesúvisle rozprával a jeho pohľad smeroval len k nej. Keď prechádzala okolo stola, kde sedel s kamarátmi, popýtal ju o tanec. Súhlasila. Aj teraz si spomína na pieseň „Ľúbim ťa, tak ako veľmi ľúbiť viem...„ Pretancovali spolu celý večer. Intuícia mu hovorila, že nejde len o chvíľkové poblúznenie. Akési hlasy v jeho vnútri, ktoré nevedel definovať, mu hovorili, že je to láska na celý život. Potom sa mu v mysli vynorili ďalšie spomienky. Na ich prvé rande, keď sa pobozkali pod rozkvitnutou čerešňou. Malo im to priniesť šťastie. Dej sa posunul. Videl, ako predstavuje svoju vyvolenú rodičom. Nečudo, že sa páčila aj im. Vlastne sa nenašiel nikto taký, ktorý by ho od svadby odhovoril. Milka bola stelesnený anjel. Nešlo len o jej krásu. Prirodzenú - nikdy nepoužívala žiadne „šminky„. Keď sa ráno naňho usmiala, akoby videl vychádzajúce slniečko. Keď sa obliekla do svadobných šiat, nebolo krajšej nevesty. Kamaráti doňho dobiedzali, že si bude musieť kúpiť pušku, aby odháňal od nej chlapov. Alebo skončí s parohmi nad krbom. Ako veľmi sa mýlili. Neoplývala len fyzickou krásou, ale aj krásou ducha, a to si cenil najviac. Pritom bola starostlivou gazdinkou. Ako sa len tešili, keď dostali byt. V každom kúte bolo vidieť jej ruku. Nevedel pochopiť svojich kolegov, ktorí išli s nechuťou domov. Miloval chvíle, keď otvoril dvere a zacítil teplo domova. Aj keď spočiatku nemali peňazí nazvyš, vždy vedela vykúzliť skvelú večeru. Obyčajné placky vedela naservírovať tak, že by aj čašníci v renomovanom podniku zbledli od závisti. O kuchároch nehovoriac. Keď si spomenul na obrovské šťastie, ktoré pocítil, keď mu v pôrodnici ukázali malého drobčeka, jeho syna Marka, začali mu stekať slzy po lícach. Chcel zdvihnúť ruky a búchať päsťami hlava-nehlava. Nemohol, nedalo sa. Bol tu záver spomienok. „Ocinko, môžem si na výlet zobrať môjho Pištu?„ spýtalo sa chlapčiatko - plod ich lásky, ktorá mesiacmi nevychladla, ba naopak. Pišta bol drevený panák, ktorého ešte on, keď bol malý, dostal od svojho dedka. Mal teda úctyhodný vek. Marek ho však mal zo všetkých hračiek najradšej. Potom sa všetci usadili do auta. V kufri mali stan, spacáky, ešusy a všetko potrebné na stanovanie. Veľmi sa na výlet tešili. A potom sa rovno oproti nim rútilo šialenou rýchlosťou auto. Výkriky, rachot a napokon strašné ticho. Sestrička ho pohladila po ruke. „Viem, že je to pre vás ťažké. Vaši drahí sú však s vami a vy s nimi. Pretože láska na tomto svete nekončí. Vo svojom srdci budete stále nosiť tie najkrajšie spomienky. A tie vám nikto nezoberie. Niektorí ľudia môžu žiť aj sto rokov, no lásku nikdy nezažijú. Môžu mať obrovské bohatstvo, no pritom sú strašne chudobní. Tešte sa, že medzi takých nepatríte,„ povedala sestra a pobrala sa k odchodu. Lepšie sa jej prizrel. Nie, víla to nebola, ale rehoľná sestra. S očami podobnými, ako mala jeho žena. Táto bola v mníšskom habite. Taká krásna žena. Pritom o láske hovorila tak presvedčivo. Určite aj ona tú svoju stále nosí v svojom srdci. Tešil sa, že ju znovu uvidí. Iveta Hažíková
