i mať desať i viac detí. Je pravda, pamätám si ešte na starého otca i starú mamu, chodievali tí spávať, ako sa hovorí, spolu s kurami, lebo hoci už v dedine bola zavedená elektrina, oni boli zvyknutí na petrolejku, a tú zhasínali zavčasu večer, aby sa nemíňal loj a petrolej. Či v noci naozaj spali, to neviem, ale pracovali ťažko na roli a starý otec ešte chodieval na zárobky do Třinca, takže večer museli byť unavení. Vstávali pri rozbresku alebo ešte potme.
Nuž a rozprávali mi jeden príbeh, ktorý mi prišiel akurát teraz na myseľ, vo svojej podstate je trošku zvláštny. To sa stalo tiež v rodine, ktorá mala veľa detí. V zime nebolo takej roboty, nuž sa decká len po dlážke v kuchyni motkali, a keď išli von, lebo im ich starý otec spravil sane, aby sa mohli sánkovať, matka iba čo stihla trošku poupratovať a už tie decká vykladala na pec, lebo boli zo sánkovačky i guľovačky načisto premrznuté. S príchodom jari sa už chodievalo častejšie na dvor i do záhrady, ba zo zeme už neraz rašila trávička a gúľali sa po nej žlté húsatá. Je pravda, že sa oteplilo, ale zem bývala ešte studená a niektoré tie deťúrence ponachládzali a chytal ich kašeľ. A vtedy bolo treba zeliny vyvárať a pripravovať teplý čaj.
Ale medzi deťmi bolo jedno také, ktoré si zvyklo chodievať doma aj vonku len v košeli, a to či vládla studená zima, alebo pražilo na dvore slnko. Bol to chlapec, ktorý mal žlté vlásky a sivomodré oči. Zaujímavé je, že chlapec, hoci sa túlal svojím svetom ani oblečený, ani holý, nikdy neochorel. A keď ostatné deti kašlali a plakali v horúčkach, on sa len kotúľal po dlážke v tej košeli a vždy bol vysmiaty.
Zo svojho oblečenia nikdy nevyrástol. Teda telesne mocnel a dvíhal sa do výšky, no košele sa nie a nie zrieknuť. Ba ani vtedy si ju nevyzliekol, keď už dospieval a pod nosom mu začali vyrastať fúziky. A tak sa raz stalo, že sa vybral, ako bolo jeho zvykom, jedného teplého jarného dňa na prechádzku. Rád sa túlal po chotári. Nanešťastie, práve vtedy schádzali z blízkej hory akísi neznámi ľudia, čo cez vrch chodievali navštevovať v dedine svoju rodinu. A zrazu sa pred nimi vynorilo chlapčisko len v tej košeli. “Košeliar, Košeliar!“ kričali rodiniari zo susednej dediny a od strachu sa ozlomkrky pustili dolu chotárnou cestou. Mysleli si, že natrafili na akési divoké dieťa a podľa košele mu narýchlo dali aj prezývku. A naozaj – meno Košeliar chlapcovi ostalo na večné časy.
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
