iznisom
Tak sme to v zdraví prežili. Veríme, že aj vy. Koľko starostí, práce a zrazu sú veľkonočné sviatky minulosťou. Aj tento rok vo väčšine obcí šibači a kúpači dodržali ľudové tradície. Niekde dievčatá skončili v potoku, inde “schytali“ niekoľko vedier správne vychladenej vody. V dedinách sa konali klasické veľkonočné veselice. Mládenci si na nich hneď po prekročení dvanástej hodiny splnili svoju povinnosť. Samozrejme, že niektoré devy na túto jarnú kúru nečakali. Do polnoci totiž stihli mládenci stiahnuť nejeden liter červeného či bieleho vínka. Potom nie vždy správne odhadli váhu korbáča. A také korbáčisko dokáže zanechať na tele nepeknú “modrinu“.
V mestách sa oblievačka realizovala pomenej. Chodilo sa väčšinou po návštevách, kde bolo treba decentným spôsobom vyšibať krstnú, švagrinú, či inú blízku príbuznú. Voda už nehrá takú rozhodujúcu úlohu ako voľakedy. Používali sa skôr voňavky rôzneho druhu, čo ženy komentovali tým, že budú smrdieť ako, však viete čo... Po tomto zdvorilostnom akte nastal čas šibačov odmeniť. Mužom stačili bohato prestreté stoly a nech je situácia v domácnosti ekonomicky akokoľvek slabá, každá gazdinka sa snažila ponúknuť to najlepšie. Vypilo sa pár kalíškov, niečo prehryzlo a pochválilo to, čo pani domu pripravila. Boli aj takí, ktorí si veľkonočné sviatky zamenili za výnosný obchod. Zobrali malého vnúčika, prípadne maloletého syna a vyšli do terénu. “Roztomilí” šibači inkasovali okrem čokoládových vajec, zajacov aj korunky. Niekde korunky putovali do pokladničky dieťaťa, niekde do vrecka “sprievodcu“. Niektoré skupiny detí ( a nielen rómske) chodili od jednej chalupy k druhej, od paneláku k paneláku a brali všeličo. Ak nešťastná gazdinka povedala, že vajíčka sa už minuli a koláče tiež, dostali odpoveď, až dajú, čo majú. Držali sa výroku: “Keď neprší, nech aspoň kvapká...“ Iveta Hažíková
