so svojou ženou Zuzanou v Čechách, keď tam prišla pracovať za sestrou
Dvory sa zaplnili detským džavotom. Všade bolo cítiť vôňu jari. V záhradkách sa ukazovali prvé kvety a zo zeme vyrastali svetlozelené stebielka trávy. Pišťanie dievčat a švihanie korbáčov prezrádzali vážne hry na šibačky a oblievačku. Cez potok viedol mostík. Bohatá a trochu mútna voda nám divoko bublala pod nohami. Na vŕšku pyšne stála zvonica. Má už svoje roky, upína sa k nebesiam od nepamäti. Opierajú sa o ňu slnečné lúče a dodávajú jej svieži vzhľad. Nuž a v tomto kútiku dediny, bokom od hlavnej cesty bývajú Hanuliakovci. Rodín s podobným priezviskom je v Lodne viacero, lenže hlave tejto rodiny, ktorú sme sa rozhodli navštíviť, hovoria Šimon. Šimon Hanuliak.
Začínal v Plynostave
“Len poďte, poďte,“ pozývajú nás vospolok dovnútra. “Keď už majú byť tie sviatky, nech sú...“ Obaja manželia sú už na dôchodku. Šimon prešiel ako zvárač kus sveta. Vie, čo je to teplo “ubikácie“ či “vôňa“ maringotky. Aj teraz má ešte od slnka ohorenú tvár.
“Veru, dvadsaťpäť rokov som robil u plynárov,“ hovorí, kým jeho čiperná žienka Zuzana prináša na stôl všakovaké dobroty – od zabíjačkovej kapustnice a mäsa až po tvarohové buchty. “Začínal som v Plynostave Pardubice, ale bol som aj v Moste, Chomutove, Rimavskej Sobote, Žiline... Žilina vtedy patrila pod pardubickú firmu.“ Väčšinou zvárali potrubia a robili opravy na plynovodoch. Bola to nebezpečná robota. Predstavte si, že musíte presne stanoviť, kde je porucha, a potom odkopať zeminu, aby ste sa dostali k potrubiu. Plyn uniká, treba ho odstaviť, aby sa mohlo zvárať. Pri týchto prácach častokrát prichádza k nehodám až tragédiám. Aj Šimon Hanuliak si na jednu spomína, keď mu pri robote takmer zhorel kamarát. S ťažkými popáleninami ho previezli do nemocnice. Prežil, ale následky samozrejme ostali...
Z histórie plynárenstva
Ako tvrdí aj Šimon Hanuliak, so skutočnou plynofikáciou sa na Slovensku začalo v päťdesiatych rokoch, keď bolo plynárenstvo hneď po vojne na základe prezidentských dekrétov znárodnené. Vtedy sa zlúčilo sedem samostatných plynární do národného podniku Slovenské plynárne. Najskôr plynárne vyrábali svietiplyn, neskôr sa začal využívať zemný plyn objavený na Záhorí. Z tejto oblasti ťahali prvý plynovod do Bratislavy. A tak staršie časti mesta využívali svietiplyn a na nové sídliská sa robili prípojky na zemný plyn. Tvorba svietiplynu tzv. štiepením, čiže krakovaním zemného plynu zrušila jeho výrobu z uhlia. V polovici šesťdesiatych rokov vznikli Československé plynárenské podniky Praha a o niekoľko rokov neskôr sa vytvorila samostatná hospodárska jednotka Slovenské plynárenské závody Bratislava. Začali sa budovať diaľkové plynovody do jednotlivých miest v krajoch. Ďalším zlomom v rozvoji plynárenstva bola dohoda s vtedajším Sovietskym zväzom o výstavbe plynovodu Bratstvo a o dodávke plynu pre naše významné podniky. Na západe Slovenska sa plynovod rozštepoval – jedna jeho vetva smerovala do Rakúska, druhá do Česka a potom aj do Nemecka. Územia, kde neboli vybudované plynovodné siete, sa zásobovali propán-butánom. Transformáciou Naftového a plynárenského priemyslu v roku 1990 sa vytvoril Slovenský plynárenský priemysel. V súčasnosti je Slovensko prakticky celé plynofikované.
V práci sa nikdy nenudil
Šimon Hanuliak má mnoho zážitkov z práce. Robili napríklad kdesi pri Dubnej Skale. Vtedy tam stála kolónia Rusov, akurát sa chystali sťahovať. Bolo to kedysi v polovici sedemdesiatych rokov. Došlo k poruche na vedení plynu. Nikto nevedel, čo sa vlastne stalo.
“Nuž a zavolali tam nás, lebo sme tam práve operovali,“ spomína si Hanuliak. “Teraz si predstavte, že sedemnásť metrov nad vami na skale visí rúra, teda plynové potrubie a potrebujete sa tam dostať. Čertovská robota! Boli sme tam dvaja zvárači. Hodili sme kukly na hlavu a poďme! Poriadne sme sa namakali. Zistili sme, že sa tam utvoril bludný prúd, to si vám prežerie vlastný priechod...“ Niečo podobné sa im stalo aj v Rimavskej Sobote. Lenže vtedy tam bludné prúdy vytvorili celý kráter.. V Rajeckých Tepliciach zasa bager hĺbil priekopu na potrubie. Lenže čo čert nechcel, bol tam v zemi ukrytý kábel, akési hlavné vedenie a bagrista narazil práve naň. Hneď bolo spojenie prerušené a prišla vyšetrovacia komisia – vraj to spojenie viedlo priamo z Berlína do Moskvy. A vtedy bola taká doba, že sa počítalo s rôznymi sabotážami. Všetci tvrdili, že o ničom nevedia, ba jeden chlap z partie mal také alibi, že keď sa to stalo, bol na návšteve u Cigánky a u nej aj prespal...
“Ja som bol najradšej, keď som mohol byť so svojou ženou,“ priznáva sa Hanuliak. “Niekedy sme sa dosť dlho nevideli, lebo sme boli na kilometre od seba. So synom Rasťom ako malým chlapcom bola za mnou v Chomutove, však mám odtiaľ aj jednu fotku...“
Šimon Hanuliak robil istý čas aj vo Freiburgu v Nemecku. Poslali ho tam ako ostrieľaného a schopného dlhoročného pracovníka z Pardubíc.
Kubík plynu stál 70 halierov
Zvárač, ktorý pracoval v známom podniku, musel každý rok absolvovať náročné skúšky. Tak aj Hanuliak. Boli to večné prípravy. Nazváral vraj už toľko potrubia, že by sa ním dala opásať celá zemeguľa.
Ale učil sa aj v radiátorke v Krásne nad Kysucou. Obrnený praxou si doma spravil sám všetky radiátory a doteraz mu fungujú. Vedel a vie zhotoviť kotly na kúrenie. Istý čas pracoval v Hutných montážach, a to už bol naozaj renomovaný podnik, ktorý často vysielal svojich najlepších pracovníkov do zahraničia. “Ja vám len sledujem vývoj toho plynu,“ hovorí s nadhľadom. “Viem, že propán-bután má o päť percent vyššiu výhrevnosť ako zemný plyn. A pamätám si na časy, keď kubík plynu stál sedemdesiat halierov – teraz sa vyšplhal na trinásť korún...“ Nuž, ceny úctyhodne rastú. Šimon Hanuliak sa teší, že takto radostne budú rásť aj v lete huby, pretože má veľmi rád prechádzky do prírody. Príroda – hora a drevo, to je teraz jeho prvoradá záľuba. So železom, ako hovorí, si už dosť napodával ruky. A ako sa vlastne zoznámil so svojou manželkou Zuzanou? “To vám už presne nepoviem,“ usmieva sa, “ale ona robila vtedy v Ústí nad Labem. Prišla tam k svojej sestre. Inak pochádza z východu republiky, od Sniny, takže náhoda asi spája ľudí.“
Ako sme sa dozvedeli, Hanuliakovci obľubujú zábavy a plesy. Len toť, pred pôstom boli na 2. ročníku lodnianskeho kresťanského plesu a teraz sa chystajú na ďalšie candrbály. Životný optimizmus ich neopúšťa ani po dlhých rokoch neraz ťažkej driny a strádania. Ale o tom všetkom je život – aby bolo vždy na čo spomínať...
Ladislav Hrubý
Foto: Martin Roman
a archív Š. H.