Dnes večer ho už trikrát prihrievala na sporáku v nádeji, že Igor dodrží sľub a príde z roboty načas. V poslednej dobe prichádzal domov neskoro. Vedela, že má náročnú prácu, ktorá si občas vyžiada aj nadčasy, ale nikdy ich nebývalo toľko ako teraz. Najskôr to brala normálne, no čoraz častejšie jej ako chrobák vŕtalo v hlave podozrenie, či je to naozaj tak. Nenašiel si inú? Už nie som taká atraktívna. Je fešák, sympatický, a na takých letia aj mladé dievčence, hovorila si v duchu. V jeho správaní k nej však nenašla nič, čo by ju mohlo presvedčiť o opodstatnenosti jej podozrení. Ani teraz, po pätnástich rokoch manželstva jej nezabudol priniesť kvietok alebo nejakú milú pozornosť. Otvorila album. Prezerala si spoločné fotografie z čias, keď spolu chodili. Trvalo to rok, potom sa rozhodli, že sa zoberú. Nikdy to neoľutovala. Rozumeli si. Chodievali na krásne dovolenky. V rukách mala akurát snímku z Egypta. S Igorom sa na nej držali okolo krku, vzadu sa týčili prekrásne pyramídy. Zaliala ju vlna nehy. Áno, mala ho rada a len ťažko by uniesla, keby sa museli rozísť. Keď sa dozvedela, že nikdy nebude mať dieťa, takmer umrela od žiaľu. Utešoval ju a stál pri nej dovtedy, kým sa z bôľu nespamätala. Ale odvtedy už nemala istotu. Že od nej neodíde k inej, ktorá mu bude môcť porodiť syna či dcéru. Vedela, že aj jeho to trápi, no nepoddával sa tomu. Keď o tomto probléme začala hovoriť, odbil ju slovami, že takých párov, ako sú oni, je veľa. Obidvaja mali dobre platené zamestnanie, predpokladali, že nebude problém s adopciou. To ešte netušili, aké more byrokracie je pred nimi. Na bábätko čakali už niekoľko rokov a nič. Nezazlievala svojmu mužovi, že sa opäť vrátil k svojim koníčkom spred svadby. Zazvonil mobil. “Už som na ceste, zlatko. Zdržal som sa s kamarátmi na pive. Teším sa na ten guľášik. Viem, že bude fantastický. A mám pre teba prekvapenie. Ale až doma.“ Zložil. Položila rýchlo kastról na pec a otočila kohútikom. Nakrájala chlieb a vytiahla pivo z chladničky. Prihnal sa do kuchyne ako veľká voda. Vtisol jej na ústa bozk a vyzliekajúc si kabát jednou rukou, s druhou už chlípal guľáš. Mľaskal pri tom jazykom. Jeho spôsob vychutnávania si jedla ju vždy nutkal k smiechu. A nielen nutkal. Vždy vyprskla a schuti sa smiala. Predstavovala si ho, ako pri nejakej spoločnej večeri s obchodnými partnermi dáva takýmto spôsobom najavo svoj “pôžitok“. Keď dojedol, posadil si ju na kolená. “Niečo ti ukážem,“ povedal a vytiahol z aktovky fascikel. Potom jej podal fotografiu indického chlapca. Nerozumela. Začal s vysvetľovaním. O tejto forme adopcie sa dozvedel z televízie. S kamarátmi hral práve v krčme mariáš, keď bola o tom relácia. Zaujala ho. Igor si vyhľadal podrobnosti na internete a požiadal o adopciu prostredníctvom Slovenskej katolíckej charity. Nepovedal jej vraj o tom preto, že ju chcel prekvapiť. Oznámenie mu prišlo asi o tri mesiace. Ukázal jej list od ich “syna“ Alwyna. Písal, že je z Indie a je katolík. Keď vyrastie, chcel by byť kňazom. Má dvanásť rokov a má ešte šesť súrodencov. Najstarší má osemnásť, najmladší štyri roky. Jeho otec Louis je nádenníkom a mama Rozzy balí cigary. Dovedna prinesú za mesiac do domácnosti v prepočte 900 korún, čo je na takú početnú rodinku vskutku málo. Jeho rodičia by všetkým svojim deťom chceli dať vzdelanie, no nie je to možné. “Budeme mu prispievať na vzdelanie,“ povedal so slzami v očiach. Vysvetlil aj svoj neskorý príchod. List, ktorý prišiel v angličtine, dal preložiť svojmu kamarátovi. Nemohla premôcť prekvapenie. Kým ona si myslela, že Igor chce byť s ňou čo najmenej, on sa venoval takejto krásnej a ušľachtilej veci. V duchu sa zahanbila za svoje podozrenie. V sobotu sa vybrali do obchodného domu. Kúpili Alwynovi a jeho súrodencom hračky. Nezabudli na loptu, pretože napísal, že rád hrá loptovú hru, ktorá sa volá “kho-kho“. Vedeli, kde pôjdu toto leto na dovolenku. Do Indie. A keď sa ich syn rozhodne, radi mu ukážu aj Slovensko a Kysuce. Ešte raz pozreli na chlapca. Už teraz si ho obľúbili.
Iveta Hažíková