nazývať sa človekom, hovorí stará múdrosť. Na predsavzatia do nového roku sme takmer zabudli. Veď je už marec. Nečudo, že eufória lásky, mieru a pokoja vyprchla. Ústavy, detské domovy osireli, za návštevami, ktoré priniesli darčeky, sa zatvorili dvere.
V rôznych kútoch sveta ľudia hynú od hladu. Hladomor si vyberá svoje obete aj spomedzi detí. Aj v dnešných časoch sa stretávame s prípadmi zneužívania detí, ich psychickým či telesným týraním. Výnimkou nie sú ani „kultúrne krajiny“. Z tlače sa dozvedáme o pedofiloch, matkách, otcoch vraždiacich vlastné deti. Ale aj naopak, o deťoch vraždiacich vlastných rodičov. Česť výnimkám, ktoré si zaslúžia pomenovanie homo sapiens a vedia proti čomu treba zdvihnúť svoj hlas.
Na zlepšenie spoločnosti je vraj iba jeden prostriedok. Aby sa napravili všetci ľudia. A aby sa ľudia napravili, je iba jedna možnosť, aby sa napravil každý sám. To sa však nie každému pozdáva. Človečie ego býva zákerné. Najlepšie hodiť vinu na iného. Načo zametať pred vlastným prahom. V mnohých kútoch sveta sú vojnové konflikty. Nedávno sme boli zhrození z atentátu v Španielsku, ktorý priniesol stovky nevinných obetí. Prečo? Prečo sme takí? Bolo by nádherné, keby všetci na svete svorne nažívali. No svet je už dosť starý na to, aby sme pochopili, že sa asi tak nikdy nestane. Stačilo by, keby sme v našom mozgu mali zafixované, že mocný a múdry nebol obdarený vlohami, aby utláčal, ale aby pomáhal a podopieral slabého. Napokon, kto aj zvíťazil nad inými ľuďmi v boji, môže byť prekonaný, ale kto zvíťazil nad sebou a ovláda sa, zostane navždy víťazom. I. Hažíková
