aloval Adrián Melicher priamo na dvore.
Pri Adriánovom dome, uprostred dediny Rudinská, je cukráreň. Tam si Adriánove sochy všimli okoloidúce deti. Veď ako by ich zrakom mohli ujsť slon, kamzík, psíkovia či káčer Donald.
„Chodia sem a hrajú sa,“ hovorí Adrián Melicher. „Nechám ich, páči sa im to. Rodičia ich vysadia na kamzíka a fotia.“
Ozdoby sôch dokazujú značnú nápaditosť: od drevených rohov kamzíka, cez igelit na káčerovom zobáku, po metlu v ruke slona. Každá socha je vyfarbená syntetickými farbami a väčšina má v sebe drevenú konštrukciu. „Námet ma musí zaujať, nemôžem robiť čokoľvek,“ vysvetľuje Adrián. Hoci snehové výtvory mu šli od ruky, na postavenie jednej sochy potreboval niekoľko hodín. Detaily mu pomáhala dotvoriť mama. Káčerovi Donaldovi tak pribudol motýlik pod krkom, slon má, okrem mihalníc, klobúk na hlave. Jeden psík leží na stole v zasneženej záhradnej besiedke, ďalší dvaja ležia v snehu - majú dokonca pravý náhubok. Priveľký odmäk však škodí ich stabilite - kamzíkovi sa už trocha podlomili nohy, aj keď zatiaľ sa drží statočne. „Slon meral pôvodne skoro dva metre. Odvtedy sa scvrkol. Uvidíme, dokedy potrvá zima. Ešte by som chcel zhotoviť veľkú sochu medveďa, ktorá by sa opierala o dom,“ dodáva na záver. To je plán, na ktorý sa už teraz môžu tešiť všetci malí zvedavci, čo poviete? Medzitým mohli „návštevníci galérie“ obzerať aj ďalšie kusy. Zajaca opretého o muchotrávku, Azuritka i veveričku. Práca majstra je však ovplyvnená počasím. A tak sa stáva, že kým pracuje na jednej soche, druhá sa mu stráca pred očami. (tr, mif)
