Aby človek na tomto svete prežil, musí robiť. Čo zarobí, je jeho. Kedysi vraj ľudia robotovali a delili sa o zisky s pánom. Nuž, boli voľakedy také časy, ba vlastne aj sú, len teraz je pánom namiesto človeka štát. Niektorí ľudia sa do tej roboty tak vžili, že nepoznajú dňa ani večera, o spánku ani nehovoriac. Ich jediným cieľom je nahonobiť si čím najviac hmotných statkov. Dokážu kvôli tomu obetovať aj vlastné zdravie. Ale čo, ak chcú mať, nech si majú! Ja som rád, keď sa mi darí upáliť si slivovičku, keď pekne crčí z toho destilačného zariadenia, či ako sa tomu prístroju nadáva, priezračná tekutina rovno do fľaše. Moja stará takéto veci neschvaľuje, no radšej sa tvári, že nič nevidí.
Najhoršie je, keď si ľudia navzájom závidia. Vraví sa, že závisť je typická kysucká vlastnosť. Nuž, či je to akurát vlastnosť kysucká, to neviem, ale už za prvej republiky sused kvôli prkotine udával suseda. Takýto prípad sa udial v dávnych časoch u nás na kopaniciach. Žila tam gazdovská rodinka. Gazda Justín robil určitú dobu na Ostravsku. Ušetril zopár korún, aby mohol postupne postaviť dom a kúpiť nejaké tie role. K domu pribudli šopka a chliev. Gazdiná Kristína začala chovať prasa a gazda si kúpil na trhu koňa.
Rodinka si žila v pokoji a zveľaďovala svoj majetoček. Ale pekných dní býva spravidla menej ako tých škaredých. Ozajstné starosti nastali vtedy, keď sa gazda Justín rozhodol prikúpiť k jednému prasiatku aj druhé, aby im nebolo smutno. Lenže orgánu, ktorý pravidelne sčítaval statok aj so sliepkami a psami, druhú svinku neoznámili. Celej záležitosti sa ujali susedia. Vyňuchali, čo je vo veci, a poďho za richtárom. Ten na vrchy poslal svojho poskoka, aby skontroloval situáciu. Poskok si zavolal na pomoc četníka. A tak jedného pekného dňa, keď akurát pripadlo cez noc snehu, sa obaja kontrolóri ocitli v osade. Gazdiná im vyšla v ústrety. „Vraj chováte doma dve prasatá, ale oznámili ste len jedno,„ skúšal richtárov poskok. „Dve?„ čudovala sa gazdiná. „A kto vám to natáral?„ „To nech vás nezaujíma,„ naduril sa poskok. „Ukážte nám chliev!„ „Nuž, keď neveríte, tak si len poďte.„ Pustila oboch do chlieva a dvere privrela závorou.
Čo vám budem rozprávať - obidvoch v chlieve držala celú hodinu. Nepomohlo ani vyhrážanie sa, ani prosíkanie. Keď ich odtiaľ vypustila, spýtala sa: „Nuž, koľko je tam sviniek?„ Povedali, že jedno, že tam bola tma a rýchlo sa porúčali naspäť do dediny. Četník vtedy v hlbokom snehu skoro gver stratil... Gazda i gazdinka mohli potom pokojne prehnať prasa, čo boli ukryli v šopke, nazad do chlieva. Aby tomu druhému nebolo smutno.. Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová