a to mal napokon právo. Bucľaté líčka, oči hnedé sťa uhlíky a skomolený vlastný jazyk ho predurčovali na to, aby ho ľudia mali radi. Prihovárali sa mu staršie paničky a ujovia, radi sa s ním hrali deti. Kým boli oco s mamou v robote, trávil čas so starou mamou a starým otcom. Hoci nepatril medzi hyperaktívne deti, predsa vedel dať dôchodcom zabrať. Popreháňal ich a po prechádzkach by viac potrebovali oddych oni ako on. Raz sa z jednej takejto „túry„ vrátili zmordovaní. Vnuk obdivoval všetkých snehuliakov v záhradách a pod kopcom. Nesmierne sa mu páčili „komoky„, teda klobúky, ktoré mali na hlavách. Hrnce. Obyčajné deravé hrnce, ktoré už v domácnosti nik nepotreboval. Starý otec so starou mamou si urobili čaj, nakŕmili vnúčika a oddychovali. Ľahli si do postelí, Jojko zaspal medzi nimi. Vyše hodinky podriemali. Starý otec zaregistroval, že vnúčik už vstal a tmolí sa po kuchyni. Drgol do babky, aby vstala a postrážila ho. Tej sa veľmi nechcelo. A tak obaja, len tak, v polospánku, počúvali, či niečo nevyparatí. Počuli, že vykladá hrnce z kredenca. Nech, pomysleli si, hlavne sa hrá. Hral sa pomerne dlho, čo babke s dedkom vyhovovalo. O chvíľu prišiel k posteliam. „Jojo, sinanak, komok,„ tešilo sa chlapča a tancovalo okolo postelí. Svojím jazykom starým rodičom oznamovalo, že z Jojka je snehuliak a má klobúk. „No, čačaný sinanak,„ zamrmlal starý otec a otočil sa na druhý bok. Jojko mal na hlave hrniec s odstávajúcou rúčkou a behal, tešiac sa, že je ako snehuliaci v záhradách pod kopcom. Keď si dedko s babkou oddýchli, vstali z postelí a išli sa tešiť s vnúčikom. „Jéééj, Jojko je sinanak. A má komok,„ chválila ho starká. Chcela mu „komok„ napraviť, no...„Starký, ten hrniec sa nedá pohnúť. Asi ho má silno nasadený,„ mordovala sa s kusom riadu, ktorý sa nedal dať dolu. „Lojzko, poď sem, veď to má nejaké zaseknuté či čo. Preboha, Jojko, čo si to dorobil,„ začala nariekať. „Počkaj, veď si dal len hrniec na hlavu. Dám mu to dole, nejač,„ zavelil starký a s istotou, že problém vyrieši, začal ťahať hrniec. Nevyriešil. Hrniec statočne držal. „Ale, kurnikšopa, magazín, čo toto je. Aby sme my jeden hrniec nedali z hlavy dole?„ pajedil sa starý tatko. Ani nedali. Kmásali, trhali, po dobrom i po zlom. Hrniec ako partizán držal, ani sa nepohol. Babka sa pustila ešte do väčšieho plaču. Ani vnúčaťu nebolo do smiechu. Začalo rumázgať spolu s babkou. „Preboha, čo nám len povedia tvoji rodičia,„ lamentoval dedko. Mali sme sa o teba starať a teraz takáto galiba. Na dvere ktosi zaklopal. „Koho to tu čerti nesú,„ zafňukala babka a išla otvoriť. Susedka Berta sa hneď hnala do kuchyne. „Či vám pomrela rodina, či čo, keď je tu toľko náreku,„ opýtala sa. Vysvetlili jej, že príčinou všetkého nešťastia je hrniec, ktorý nie a nie dať chlapčaťu dolu. „Škoda, že nie je doma môj chlap. Zobral by pílku na kov a rozrezal by tú opachu. Ale môžem ju priniesť a oprobujeme to spolu,„ ponúkla sa. Dedko s babkou záporne pokrútili hlavou. „Nedaj Boh, ešte by sme mohli chlapčaťu do hlavy zarezať. „Nuž potom nezostáva iné, než ísť s ním k lekárovi, ten si isto poradí,„ skonštatovala susedka. Chlapča čoraz viacej vrešťalo. „Babka, kde máš to číslo Petrovi do roboty, zavolám mu, nech príde čím skôr domov, že sa stalo nešťastie.„ Hľadala po všetkých šuflíkoch, až ho objavila v kredenci v porcelánovom hrnčeku. Dedko si obul kapce a vybral sa k susedovcom telefonovať synovi. Prišiel aj s manželkou asi za hodinu. Keď videli tú nariekajúcu skupinu a synáčika s hrncom na hlave, nútilo ich do smiechu. Tatko opáčil hrniec, no ten sa ani nepohol. Napadla ho spásonosná myšlienka. Išiel do chladničky a vybral hrudku masla. Začal mu potierať čielko tesne okolo hrnca a pomaličky sa snažil s nim krútiť. Napokon sa podarilo. Hrniec z hlavy stiahol. Babka hneď letela do komory a priniesla bylinky. Uvarila obklad a priložila Jojkovi na hlavu. Ešte mesiac mal okolo hlavy červený lem. Rodičia, babka i dedko sa potom potichu uškŕňali, že majú v dome svätého Jozefka. Ich synáčik odvtedy nenávidel nielen hrnce, ale aj snehuliakov.
Iveta Hažíková
