sa kedysi delil len na zimu a leto a práve stret zimy s letom sa vzťahoval k tomuto obdobiu. Rimania vraj vtedy obetovali bohom psov a capy a z ich koží rezali remene, ktorými šibali okoloidúcich. Nosili i zapálené sviece a táto magická očista sa nazývala februatio. Odtiaľ zrejme pochádza názov druhého mesiaca v roku – februára. Hromničná sviečka nemôže chýbať v žiadnej kresťanskej rodine. Veriaci ju zapaľovali a zapaľujú počas búrky, aby hrom obišiel dom, pri umierajúcom a nechávajú ju horieť aj keď skoná, aby odohnali nečisté sily. V ľudovom liečení pôsobila údajne proti bolestiam hrdla. Ak na Hromnice zo strechy tieklo, zima sa mala dlho vliecť, ak mrzlo, jar bola predodvermi. Keď viseli dlhé cencúle, hospodári sa mohli tešiť na pekné konopné byle. V tomto období sa chodili ľudia sánkovať práve s týmto zámerom. Aj šľachta, avšak už s iným cieľom, sa uchýlila k tejto zaujímavej tradícii. V rôznych kútoch Slovenska sa práca v tento sviatok mala trestať tak, že toho, kto na Hromnice pracoval, zabil hrom. Nuž, v dnešnej dobe by takto postihnutých príliš veľa nebolo. Veď sa len pozrite na chodby úradov práce. Nielenže na Hromnice, po celý rok mnohí nepracujú. Ale čo by človek nespravil pre zdravie a udržanie tradícií. Iveta Hažíková
