čali stroje a robotníci takmer driemali, vždy vedel, ako ich opäť prebrať k životu. Občas podstrčil do aktovky kolegovi tehlu a vybral mu chutnú desiatu, ktorú mu pripravila žena, alebo im natrel prístrojové páky lepidlom či zubnou pastou. Bol piatok, vonku pršalo a „psí čas„ akoby sa preniesol aj do dielne. Lukáš vyšiel na chodbu s tým, že sa ide „odľahčiť„. Keď sa vrátil, zakričal na Michala: „Stretol som účtovníčku, máš ísť podpísať voľajaké lajstro.„ Michal sa neochotne pobral na štvrté poschodie, kde sídlila učtáreň. Lukáš to mal dobre premyslené. Vedel, že práve v tom čase nosí jeho kolegovi, čerstvému „ženáčovi„, manželka, ktorá bola mimochodom mimoriadne žiarlivá, obed až na pracovisko. V duchu prosil všetkých svätých, aby tomu nebolo inak ani v tento deň. Zrazu sa objavila vo dverách. Martuška. Vyondulovaná, vymaľovaná, s obedárom v ruke. Aj ona pracovala v ich fabrike, no v inom závode. „Kde je Miško?„ spýtala sa kolegov. Tí niečo zamrmlali, no Lukáš bol pohotový vysvetliť jeho neprítomnosť. „Vieš, volali z pôrodnice. Nič nám nepovedal, len ráno dal peniaze sekretárke, až kúpi kyticu, keď sa bude vracať z pošty. Teraz ju zobral a utekal do nemocnice. Vraj sa bude ponáhľať. Vedúci mu podpísal priepustku na dve hodiny. V pondelok si to bude musieť nadrobiť.„ „Do nemocnice, do pôrodnice a s kyticou? Veď tam nikoho nemáme,„ čudovala sa. „No vieš, je tam naša bývalá kolegyňa Lucka. Je slobodná mamička, možno jej išiel pogratulovať. Keby bol povedal, boli by sme sa mu na tú kyticu poskladali.„ Marta nečakala. Trepla obedár o zem a rozbehla sa preč. Keď sa vrátil Michal z učtárne, kde mimochodom nikto nič nevedel o lajstroch, ktoré by mal podpísať, zbadal na zemi obedár, z ktorého sa vylieval guľáš. „Kde je Marta?„ spýtal sa, no Lukáš bol tentokrát skúpy na slovo. „Vybehla von. Povedala len toľko, že doma sa s tebou porozpráva.„ V pondelok bolo na dielni ródeo. Len tak-tak kolegovia uchránili Lukáša pred Michalovými kopancami. Zhruba mesiac s ním Michal neprehovoril ani slovo. Márne sa mu kolega pokúšal vysvetliť, že išlo o žart. Čas utekal, pomaly sa na „žartík„ zabudlo. „Mám v robote uzávierku a Miška má horúčku. Prosím ťa, choď s ňou zajtra k lekárke a vybav si óčeerku,„ povedala Lukášovi žena pozerajúc na teplomer. Štvorročná Evička mala rozpálené čielko a zadúšal ju kašeľ. Nečakal a vybral sa ešte v ten večer na pohotovosť. Lekárka mu vypísala óčeerku a tak nasledujúce dni zostal doma. Zašiel akurát k Michalovi, ktorý býval niekoľko blokov ďalej a poprosil ho, aby odovzdal v učtárni potvrdenie od lekárky. Ráno prišiel Michal na dielňu s tragickým výrazom v tvári. „Chlapi, počuli ste, čo sa stalo Lukášovi?„ Nikto nič nevedel. „Išiel na bicykli a zrazilo ho auto. Leží v bezvedomí v nemocnici a je vraj na tom veľmi zle. Chlapom sa v ten deň nechcelo ani robiť. Stále rozoberali Lukášovu nehodu. Michal ich zásoboval čerstvými správami a po týždni prišiel s tým, že kolegov život visí skutočne na vlásku a všetci príbuzní čakajú na to najhoršie. Pri tejto správe nejednému vytiekla slza. Spomínali na všetky žarty, ktoré im vyparatil. Aj z dielne akoby unikal život. Keď sa po dvoch týždňoch blížil Lukáš k bráne závodu, všimol si čudné pohľady. Najskôr pribehla Tóňa z vedľajšej dielne. Hodila sa mu okolo krku a začala ho bozkávať. Keď vošiel na pracovisko, upreli sa naň oči jeho kolegov, ba Jano sa aj prekrižoval. Lukáš ničomu nerozumel. „Ty žiješ, chlapče?„ prvý okúsil Štefan a chytil ho za plece, aby zároveň skúsil, či je z mäsa a kostí, alebo sa s nimi prišiel rozlúčiť iba duch. Napokon sa Michal nezdržal a všetko Lukášovi porozprával. Dodal, že je to odplata za ten fór s pôrodnicou. Teraz sú si „fifty fifty„ a môžu začať od „nuly„. V ten deň bolo na dielni mimoriadne veselo. Zábava pokračovala aj po skončení šichty v útulnej krčmičke. Michal vybral z bielej obálky peniaze, ktoré mali vybraté na veniec. Keď prišli dobre podgurážení chlapi domov, viacerým sa dostalo „hubovej polievky„ od ich polovičiek. Zbytočne vysvetľovali, že oslavovali znovuzrodenie svojho kolegu.
Iveta Hažíková
