Skôr by si mala myslieť na hrobára,„ zaznelo z izby. Poznala tieto dialógy. Zo susednej izby sa ozývali často. Tie ženy sa neznášali. Možno keby sa Pána Boha nebáli, by jedna druhú zaškrtili. Problém bol v tom, že Zuza, mestská panička, si potrpela na oblečenie a pravidelne chodievala ku kaderníkovi. Jej spolubývajúcej vadilo aj to, že si lakovala nechty. Zuza mala dobre podrezaný jazyk. Len tak ľahko sa nedala. Nadávala Jozefíne, že chodí oblečená ako žobráčka a smrdí. Pritom vraj má peňazí dosť. Len šetrí, šetrí a aj tak nemá pre koho. Pretože z jediného syna, ktorého porodila, sa údajne stal notorik. Takéto hádky boli na dennom poriadku. Mária bola rada, že má svoju izbičku len pre seba. Vždy bola naučená na poriadok a čistotu. Tu síce bohviekoľko miesta nemala, no snažila sa, aby izba vyzerala čo najútulnejšie. Na stromček zavesila ďalšiu slamenú ozdobu. Naučila sa ich vyrábať na Morave, kde ako mladé dievča slúžila na statku. Okom prebehla po krabiciach, či sú dobre zabalené. Opäť sa pozrela z okna. Čakala, že uvidí auto, z ktorého vystúpi jej syn s nevestou a dvomi vnukmi. Boli pre ňu všetkým. Vôbec sa naň nehnevala, keď jej pred dvomi rokmi povedal, že treba chalupu predať a vybavil pre ňu miesto v domove. Mal pravdu. Chalupa bola veľká, bolo treba zabezpečiť drevo, uhlie. Aj tak tam bola sama ako prst. Tu bola spokojná. Chýbali jej akurát susedia z dediny. S tými vždy dobre vychádzala. Napokon, aj tu sa snažila vyvarovať akýchkoľvek sporov. Len cítila, že „susedstvo„ je tu iné než tam, doma. Tam mali ľudia robotu na poli, pri statku. Keď sa aj pohádali, rýchlo ich to prešlo. Každý sa pobral za svojou prácou. A tu nebolo ani statku, ani role, a tak vymýšľali. Z myšlienok ju vytrhlo klopkanie na dvere. Ošetrovateľka jej priniesla telegram. Trasúcimi rukami ho zobrala a začala čítať. Potom ho pomaly položila na stôl. „Neprídu?„ opýtala sa ošetrovateľka. Pokrútila hlavou. Z očí jej začali podať slzy. „Vraj benzín je drahý, cesty sú zlé. Prídu až v lete,„ odpovedala. Mladá žena neveriacky pokrútila hlavou a vyšla z izby. „To azda nie je možné. On lekár, ona inžinierka a nemajú na benzín, aby prišli pozrieť matku aspoň cez sviatky. Skupáni bezcitní,„ pomyslela si. Mária zostala v izbe sama. „Nie, to nedopustím. Chudáci, asi nemajú peniaze. Musím im pomôcť.„ Otvorila skriňu a vybrala odtiaľ ušetrených desať tisícok. Poobliekala sa do sviatočného, do tašky naložila darčeky. Takto vystrojená išla oznámiť do kancelárie, že odchádza na dva dni k svojej rodine. „Babička, kde cestujete?„ opýtal sa vľúdne mladý vojak, ktorý takisto čakal na nástupišti. Povedala mu, že za synom. Nemôže prísť, lebo je chorý. Nechcela mu na nos vešať, že nemá peniaze. Vlak pomaly prechádzal krajinou a ona sa kochala výhľadom z okna. Spomínala, ako sa prvý raz viezla s otcom a matkou, keď išli navštíviť tetu žijúcu v Poľsku. Bolo to veľmi dávno. Pamätá si, ako matka vytiahla z batôžka chlieb so slaninou, aby si zajedli. Ona teraz na jedlo vôbec nemyslela. Žalúdok mala stiahnutý a akosi ju začalo pichať pri srdci. Konečne bola na mieste. Pri synovej vile. Zazvonila. Nič. Pritláčala na zvonček niekoľko minút, no nikto neotváral. Dvere boli zamknuté. Vtom vyšla z domu oproti mladá žena. „Zbytočne zvoníte, odišli sviatkovať na chatu,„ povedala. Mária ani nevedela, že majú chatu. Isto jej to zabudli povedať. Popýtala sa, kde to je. Žena jej povedala len približne miesto, tam sa má vraj opýtať. S taškou naloženou balíkmi sa opäť vybrala na stanicu. Do dedinky, kde bola chatová oblasť, ju priviezol posledný autobus. Vodič jej ukázal rukou smer, kde sú chaty postavené. Začalo snežiť. Z oblohy padali veľké chumáče snehu. Cítila, ako jej ubúdajú sily. Sadla si pod stromček, že si chvíľu oddýchne. Zdalo sa jej, že je malým dievčatkom. Cupkala po lese a zbierala do košíka kvietky. Slniečko krásne svietilo. Bolo jej tak teplučko. Ráno našli skrehnutú starenku lyžiari. Vrátili sa k chatám. Vedeli, že v niektorej z nich býva lekár. Ten nebol nadšený, keď ho volali k akejsi žene, ktorú našli v lese. Keď ju zbadal, zbledol a dostal triašku. Zamrznutá starenka na saniach bola jeho matka. V ruke zvierala obálku s peniazmi. Iveta Hažíková
