e,„ hovorí o svojich niekdajších časoch Eduard Poliaček, chýrny kováč z Kysuckého Lieskovca.
Človek, ktorý držal v rukách po prvýkrát železo, bol určite prekvapený jeho pevnosťou a tvrdosťou. Naučil sa ho používať. Za pomoci všadeprítomného ohňa, ale i vody vyrábal z neho rozličné predmety. Motyky a pluhy na obrábanie pôdy, dýky a meče na vojnové účely. Železo dokázal kuť a ohýbať do požadovanej formy. Rodili sa výborní kováči... A práve Eduard Poliaček patrí medzi žijúce kováčske legendy. Povráva sa, že je posledným kováčom na dolných Kysuciach, ktorý dokázal podkuť ktoréhokoľvek koňa a vyrobiť pluh. Žiaľ, prišiel o nohu a kováčske remeslo musel zavesiť na klinec. Rád si však naň spomína.
PRIVÍTANIE:
PRÍBEH O KOBYLE
Keď som pricestoval do Kysuckého Lieskovca, visela nado mnou chmúrna obloha a slabo mrholilo. Ba zdalo sa, že kvapky dažďa sa začínajú miešať s drobnými snehovými vločkami. Na lieskovskom námestíčku som sa stretol s priateľom – maliarom a fotografom Martinom Romanom. Vykročili sme hore cestou, ktorá vedie popri potoku Lodňanka. Na mieste, odkiaľ bolo dobre vidieť vežu miestneho kostola, sme zastali. Martin ukázal rukou na náprotivný dom, stojaci na druhom brehu potoka. Povedal mi, že v ňom býva už spomínaný majster kováč pán Poliaček.
Z rozprávania viem ,že kováči sú väčšinou mocní chlapi s ručiskami ako lopaty. A veru práve tak vyzeral aj pán Poliaček, len čo sme otvorili kuchynské dvere a zbadali ho sediaceho na kanape. Ľavú nohu s protézou mal vystretú pred sebou. Barly boli opreté o stenu.
„Vidíte, ako som dopadol,„ podal nám na privítanie ruku. „To mám z tých večných kopancov, čo som utŕžil...„ A hneď sa pustil do rozprávania o jednom furmanovi z Lodna, ktorý k nemu prišiel podkuť kobylu. Nuž, prichystal si všetko, čo potreboval, a pustil sa do roboty. Zdvihne kobyle nohu a tá zrazu rup – kopla ho rovno kdesi pod koleno. Furman ho zabudol upozorniť na vrtochy zvieraťa. Od bolesti i zlosti chytil do ruky prút a poriadne ním kobylu „vyšastal„. Jej majiteľ sa hneď ohradzoval. „Keď som sa ho spýtal, čo je drahšie, či noha alebo kôň, dal mi za pravdu,„ dokončil kováč svoje rozprávanie. V očiach sa mu zablyskli iskričky figliarstva.
OKAMIHY:
HRA S OHŇOM A ŽELEZOM
Podľa slov pána Poliačka za kováča ho dala vyučiť jeho matka. Pochádzal z ôsmich súrodencov. Najskôr sa učil u akéhosi súkromníka. Vraj bude mať dobré základy. „Základy ako základy,„ vraví. „Lenže mama mi vybavila, aby som u súkromníka dostával aj jedlo. Bol som u neho štyri dni...„ Vysvitlo totiž, že misku, z ktorej mal jedávať obedy, využíva aj kováčov pes. Pristihol ho, ako sa z nej napcháva žranicou. A tak odišiel k inému majstrovi – do Dunajova. Tu dokončil svoje chýrne učňovské roky. Potom prišla vojenčina. Najskôr sa dostal do technického práporu, ale keď zistili, že je vyučený kováč, mal o robotu postarané. Veď taký technický prápor, to je samé železo – všeličo sa pokazí, všeličo treba zreparovať.
„Vojenčil som v mestečku Lázně Kynžvart neďaleko Mariánskych Lázní a potom v Šťáhlavách. Už vtedy som si vedel na seba zarobiť. Domov som si doniesol aj pamiatku – miniatúrne súsošie, ktoré sa skladalo z kladivka, klieští, podkovy, nákovy a nápisu R. 1951/53.„ Mnohí mali vojnu na začiatku päťdesiatych rokov predĺženú, lebo bola taká zvláštna, nie príliš veselá doba. Aj náš vojak sa vrátil domov neskôr ako mal. Bol kováčom na rôznych miestach: v Kysuckom Novom Meste, kde sa starala o bytovú výstavbu firma Valo, v neďalekých štátnych majetkoch, v lieskovskom roľníckom družstve a dvanásť rokov opäť v Kysuckom Novom Meste na Kamencoch. Zarábal 1800 korún – manželka Anna si občas z neho uťahuje, že taký dostal aj dôchod. Zároveň je však rada, že hoci je ťažko chorý, nevzdáva sa, že nestratil elán, a vždy je lepšie dvom na svete, lebo si môžu navzájom pomôcť... A čo všetko sa za tie dlhé roky praxe kováč Poliaček naučil? Vyrábal podkovy, hrable, motyky, krompáče, sporáky, pluhy, neskôr pribudli ozdobné brány, pánty, mreže na krby, stojany na kvety... Ťažko vyčísliť ich hodnotu. Keď sa ľudia dozvedeli, že príde o nohu, pretože mu neustále napúchala, skúpili vraj všetko, čo mal vo svojej kováčskej dielni, ba nenechali tam ani motyku či krompáč. Oheň v dielni vyhasol. No kováč Poliaček nezabudol na plodné časy, keď k nemu chodievali kysuckí furmani, aby im podkul kone. Pamätá si, aj koľko ich z tej – ktorej dediny bolo.
„Z Lodna prichádzali vari tridsiati furmani, z Ochodnice štyridsiati, z Dunajova deviati, pätnásti z Krásna, v Lieskovci furmančilo dobrých päťdesiat gazdov, ale zastavili sa tu tiež chlapi z Poviny, Lehoty, Radole, Nesluše, Snežnice... Veru som sa musel deň čo deň poriadne obracať, aby som všetko postíhal.„ Pritom stačil podať ešte pomocnú ruku pri veľkých stavbách, napr. pri kostole či kultúrnom dome. Osobitnou časťou jeho pracovnej aktivity sú výrobky z dreva. Môže sa popýšiť, že dokázal vytvoriť násady do pracovných nástrojov, sudy na kapustu, vozové kolesá, „štele,„ teda rebriny na voz, drevené obklady, dvere a len nedávno vystrúhal v kuchyni z dreva veveričky a straky – pre vlastné potešenie.
ROZLÚČKA:
KEĎ NASTALI POVODNE
Už pri svojom príchode som sa presvedčil o tom, že v pamäti pána Poliačka sa uchovali mnohé zaujímavé príbehy. Teraz prišiel rad znovu na ne. „Mal som hádam tri roky a už sa zdalo, že mi svieca dohorí,„ tajnostkársky začne rozprávať zážitok z detstva. „A veru mi už mama aj sviečku zažala, takú ozajstnú. No keď som vyzdravoval, prišli na to, že budem žiť ďalších pätnásť rokov. Lenže ani po tridsiatke som nezomrel, ba ani po päťdesiatke. Prešla aj sedemdesiatka. Ale mali sme ešte jednu päťdesiatku – našu zlatú svadbu...„ Manželka Anna pochádza z Poviny. Obaja sa zoznámili na jednej tanečnej zábave. Zobrali sa a pán Poliaček sa pustil vo voľnom čase, najmä v zime, lebo nebolo roboty na roli, aj do opráv hodín. V móde boli pondusovky. Vždy pri návrate z práce domov ho potešilo, keď začali zrazu všetky naraz biť. Bol to hotový orchester... Časom sa narodili dve dcéry. Obe sa už stihli povydávať, a tak sa starí rodičia môžu tešiť z vnúčat. „Všeličo som v tom živote prežil,„ pokračuje v rozprávaní pán Poliaček. „Raz, bolo to vtedy, keď som pracoval tu na družstve, poslali ma na traktore po seno. Nuž a schádzal som dolu kopcom, keď sa traktor zrazu nahol a prevrátil. A hneď som aj rajzoval dolu svahom. Nebolo mi veru do smiechu. Našťastie som z tej nehody vyviazol bez vážnejšieho zranenia.„ Viacero zážitkov má z obdobia, keď nastali povodne. Už počas vojenčiny zachránili v mútnych vodách topiacu sa dievčinu. Aj v 1963. roku prišla veľká povodeň, ktorá narobila také šarapaty, že ľudia sa hádali o majetky, lebo voda zničila dlhodobé hranice medzi nimi. Ale pán Poliaček si zvlášť pamätá na júl 1958: „Išli sme vtedy navštíviť švagra do Poviny. Chodievalo sa poväčšine pešo, a tak sme aj my kráčali z Lieskovca po hlavnej ceste smerom na juh. Kysuca bola po dažďoch rozbúrená, a keď sme už boli pred Povinou, videli sme, že sa vyliala z koryta a tiekla po ceste. A zrazu sa v tej povodni objavilo pred nami auto. To sa vracali voľajakí ľudia z birmovky vo Višňovom. Voda posotila auto do priekopy. Držal som ho, aby sa neprevrátilo. Potom prišlo od Čadce nákladné vojenské auto, boli to českí vojaci. Spustili lano a vyslobodili to osobné auto z priekopy. Odtiahli ho smerom na Čadcu...„
Pán Poliaček nás potom zaviedol na dvor. Za pomoci bariel nás po ňom sprevádzal a ukazoval nám niektoré svoje výrobky. Zaviedol nás aj do kováčskej dielne a do vedľajšej stolárne. Keď sme sa napokon rozlúčili a prechádzali cez mostík prekračujúci potok Lodňanku, ostala za nami ozdobná brána i plot s motívom husí, ktoré kováč vyformoval z drôtu. Stáli tam vedľa seba a pozerali sa dolu, na tečúcu vodu potoka...
Ladislav Hrubý
Foto: autor a archív E. P.
