Kysuce a Váhu. Povestné krútidlo vyvstávajúce zo zmesi dvoch vôd bolo v histórii prírodnou obranou a bariérou niekdajšieho vodného hradu Budatín, ktoré ho chránilo pred vpádom rozmanitých nevraživcov a samozvancov. Dnes je tu pokojná pobrežná oáza s historickými, okolo 300 rokov starými, aj exotickými drevinami záhrady budatínskeho zámku. Len o trochu vyššie za krútidlom, po Váhu smerom proti prúdu, sa nachádza nespočetný kŕdeľ labutí. Rozrástol sa do úctyhodného počtu a ľudia hovoria, že sem prešli ako potomstvo už známych labutí spod mosta v Kysuckom Novom Meste. Príroda, voda, ľudia a prostredie. Aké je tajomstvo symbiózy tohto vodného ornitosveta a civilizácie?
Voda – záhadná molekula o troch atómoch a troch skupenstvách. Hmatateľná, mokrá i nehmatateľná, viditeľná i priezračná, chladná i vlažná, stojatá i bežiaca, mútna i číra. Voda – anomálne médium života prúdiace svetelnou atmosférou, svojím korytom na povrchu zeme i tichým a temným podzemím. Voda – v jazerách, riekach a moriach zelená, modrá, strieborná, červená či čierna – no v nádobe hneď zase bez farby. Na oblohe biela, čierna i farebná v podobe noemovskej dúhy, padajúca ako slza, zmrznutá bolestivá kropaj, alebo šťastne biela symetrická spleť kryštálikov – vločka. Voda – náš aquariusovský osud a presne tá sila váhy, ktorá nás archimedovsky nadnáša takmer tou istou - našou vlastnou váhou a v ktorej môžeme za mokra premôcť gravitáciu, lietať hore. Voda – naša technická miera, prvý vizuálny teplomer a starými filozofmi ohraničený kvadrant, určený ako jeden liter – jeden kilogram. Voda - nápoj planéty bez chuti a vône, na púštiach s cenou zlata. Akú by asi mala pre nás cenu na niektorej nie príliš vzdialenej planéte či obežnici, napríklad na Mesiaci? Cenu nového života a nových nádejí. Je prvou dopravnou cestou ľudstva, zrkadlom existencie, žblnkotom nostalgie. A konečne, voda - kolobeh života i energie pre človeka, nahrádzajúci vlastne aj zbytočné perpetuum mobile. No nemenej i kolíska života, jednoduchý symbol plynutia nášho času i živel živočíšnej ríše.
Vtáky – záhadné bytosti zo vzduchu, povrchu i z hniezdnych dutín v útrobách zeme, z hladiny i spod hladiny vody. Nik iný ich zatiaľ neprekonal, dokonca ani človek. Prečo ryby nedokážu lepšie lietať, než vtáky potápať sa? Prečo netopier nezanôti, prečo motýľ, rovnako ako človek, nevie spontánne plávať? Prečo had nedokáže bežať? Prečo vtáci dokážu behať i po hladine vody, lietať, skákať, plávať pod vodou a dokonca vo vode, ale aj na vode? A prečo len vták vie rozprávať ľudskou rečou, napodobniť ju? Nemajte mi za zlé, ale nie je to všetko nejaké podozrivé? Nie sú vtáky vlastne žolíkmi celej živočíšnej ríše?
Labute – kráľovské vtáky zámockých parkov, jazierok i záhrad. Svojimi pokojnými, plynulými pohybmi sugerujú pozorovateľovi náladu romantiky, lásky, teda presne toho, čo chceli nasugerovať rytieri svojim dvorným dámam na prechádzke v záhradách. O ich rozprávkových tancoch za mesačného svitu sa rozpísal už nejeden umelec a konkrétne o labuťom jazere i roztancovalo nejedno javisko svetovej opery. A keď sa ako pár rozprávajú zblízka očami, vytvárajú na hladine siluetu veľkého bieleho srdca. Dosť na to, aby sme si ich počas víkendových prechádzok všimli na pokojnej zátočine.
Kým labuť bola donedávna len plachým vtákom vyhľadávajúcim zátišia, dnes sa spontánne stále viac a viac sama domestikuje. Nie je ďaleko doba, kedy sme ju mohli vidieť len v ZOO. Labuť si postupne nachádzala vo voľnej prírode, vodných a strážených jazerách rezervácií svoje tiché ostrovčeky, na ktoré sa nedostal ktokoľvek. No v dnešnej dobe je viac a viac bežná a čoraz menej aj sťahovavá. Ľudia ju majú radi a kŕmia tak, že v zime už ani v našich pomeroch nezmrzne. Je iróniou osudu, že tento veľký vodný vták podobajúci sa husi, ale chovaný bez úžitku len pre krásu, sa dostáva k človeku bližšie a bližšie najmä vplyvom zásahov civilizácie. S vtákmi sa zväčša stretneme práve tam, kde nejako pohneme prírodou, kde niečo vybudujeme. A toto sa stalo aj po vybudovaní Vodného diela Žilina na Váhu. Prebagrovaním a rozšírením koryta medzi obcou Teplička nad Váhom a priemyselnou perifériou Žiliny vznikla na jednej z vodných zátočín oáza týchto ladných vtákov. Cestujúcim sa takto náhle vynára na železničnom či cestnom moste nádherný prírodný pohľad. Momentálne sa kŕdeľ rozrástol asi do stovky a anjelská belosť zaplnila hladinu. Je tu dostatok rastlinnej potravy a oáza veľmi rýchlo prilákala aj ľudí a vznikol akýsi parčík so symbiózou človeka a letúňa, v ktorom najmä deti cez víkendy s radosťou počas prechádzky dokrmujú tieto operence. Dospelá labuť veľká je snehobiela, mláďatá sú sivohnedé. Nasledujú svoju mamu takmer stále a na všetko dohliada gunár, ktorý má majestátne pridvihnuté krídla. To pôsobí ako dokonalý slávnostný sobášny šat nevesty, nejedna kozmetická firma si vybrala práve tento symbol nevinnosti a čistoty na svoje výrobky ako logo.
Okrem labute veľkej (Cygnus olor) poznáme i spevavú, tundrovú, čiernokrkú a čuduj sa svete - tí protinožci musia mať vždy niečo iné – v Austrálii žije labuť čierna. Časť našich labutí sa na jeseň sťahuje južnejšie a na jar letí zase naspäť, domov, kde sa vyliahli. Pyramída takejto hromadne letiacej siluety nenecháva nikoho na pochybách o inštinktívnych znalostiach kŕdľa a energetických úsporách kolektívu vtákov pri diaľkovom prelete, kedy ide vlastne o život. Tento princíp kolektívneho rozrážania vzduchu a striedania sa v prednej línii poznajú najmä cyklisti a vedia, že ten, kto sa utrhne, bude pelotónom vo finiši spravidla dobehnutý. Lietajú aj za tmy a preto silueta kŕdľa letiaceho v ústrety lune nie je len výplodom kreslených rozprávok. Sami ste si možno všimli na jar a na jeseň v noci krúženie a hlasné ozývanie sa vtákov nad sídliskom. Hľadajú takto svojho druha, ktorý zablúdil, stratil sa v nočnej hmle. Žeby súdržnosť, cit a láska?
Labute počas putovania postupne zosadajú a zdržujú sa niekoľko dní na priaznivých vodných plochách, kde načerpávajú sily pred ďalším transportom. Toto sa na jeseň stalo aj na našej zátočine neďaleko kysucko-vážskeho krútidla. K stovke labutí sa zrazu z oblohy zniesli asi tak ďalšie dve stovky iných. Rieka bola jednou veľkou bielou perinou po celom svojom koryte. Na druhý deň ráno sa však opäť vzniesli k svojej oblohe, zakrúžili na pozdrav a leteli vdiaľ. Ostala tu pôvodná skupina domestikovaných jedincov, nad ktorými krútia hlavy mnohí ornitológovia. Oáza či farma krásy a estetiky sa tu vybudovala prirodzene sama. A všetky labute i iné vtáky sa dnes už iste tešia na naše zimné, vianočné a novoročné dovolenky a víkendy, no najmä maškrty v čase našich prechádzok popri vode. Niet totiž smutnejšieho pohľadu, než na osirelú a zamrznutú labuť v snehu na brehu rieky.
PhDr. Alojz Mintal
Foto: autor