ladá k zimnému spánku .Obyčajne sa do krajiny nasťahuje neposedná metelica. Vystrája ako malé decko .Vtedy je najlepšie doma, pri teplom sporáku. Cez zimu sa má odpočívať a to robíme so starou. Sediac v teplučku občas aj okoštujeme domoviny, ktorá nás zohrieva. Je zo šťavnatej úrody. Stromček už máme vyzdobený. Zažali sa plamienky radosti v očiach. Nastal čas pokoja a vzájomného porozumenia.
A práve o takomto čase sa často prehŕňam vo svojej kronike a hľadám príbehy, ktoré sú spojené so sviatkami. Aha, už som jeden našiel. To raz žila v osade na vrchoch stará babka, ktorej už neslúžili nohy, tak jej s domácnosťou pomáhali dcéry. Boli povydávané v dedine. V službe, tak nazývali svoje pôsobenie na vrchoch, sa pravidelne striedali. Babka bola spokojná, pretože dcéry sa jej postarali aj o kury, aj o psíka, ktorý v noci strážil dom. Ani o jedlo či drevo nebola núdza. Dievky boli zvyknuté na prácu v osade, nečudo, že sa vyznali aj v hustom lese. Naznášali dreva vari na dve zimy. V piecke blčal oheň.
Babka bola síce spokojná s tým, ako sa o ňu deti starali, ale myseľ jej znepokojovala jedna vec. Kedysi, keď ešte vládala stáť na nohách, schádzala z vrchov do dediny, kde bol kostolík. Každú nedeľu navštevovala svätú omšu i svätú spoveď. Ale ako sa teraz dostane do božieho chrámu, ako si pripraví dušu na vianočné sviatky? Dcéry zbadali, čo je vo veci. Jedna z nich zašla za farárom a poprosila ho, aby niekedy zašiel do osady a babku vyspovedal. Farár samozrejme súhlasil, no musel si na takú dlhú cestu nájsť čas. Hore by ho bol vyviezol aj furman na saniach, lenže tohoto roku na potvoru akosi nebolo snehu. Ba vlastne snehové fujavice prišli už začiatkom novembra a do Mikuláša biely poprašok načisto zmizol. Tak farár musel ísť na vrchy pešo. Bola to poriadna túra. Vyspovedal babku a tá ho zdržala na kus reči. Už sa bolo zotmelo, keď sa kňaz dvíhal na odchod. Ako otváral dvere a chcel vyjsť do pitvora, zahúkala vonku sova.
„Ej, kuvik kuviká,„ ohlásila sa babka, sediac na kanape. „Do rána napadne sneh.„ „A vy tomu veríte?„ pousmial sa kňaz nad babkiným proroctvom. „Veď sú to len povery.„ „Nuž, keď myslíte, že sú to povery, pán farárko, tak sú to povery. Ale kuviky pre nič za nič nekuvikajú...„ Farár vyšiel z domu a pozrel na oblohu. Bola jasná a žiarili na nej hviezdy. Opäť zahúkala sova. Prebudila sa, lebo sa blíži večer, rozmýšľal farár. Cestou do dediny ho sprevádzal jeden z osadníkov. Svietil mu pod nohy... Ráno sa zobudil a nechcel veriť vlastným očiam – v dedine napadlo cez noc vari pol metra snehu. Len horko – ťažko sa ním prebrodil do kostolíka, kde mal slúžiť omšu.
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
