a Kysúc v profesionálnom divadle
S realizáciou svojho veľkého sna o divadle začala Katarína Kováčiková z Kysuckého Nového Mesta už ako trinásťročná v literárno – dramatickom odbore Ľudovej školy umenia v Žiline, ktorý viedol Vladimír Šupka. Tam šesť rokov získavala základné poznatky o divadle , javiskovej reči, literatúre. Jej herecký talent bol neprehliadnuteľný. Všimli si ho aj učitelia – manželia Králikovci, ktorí ju, vtedy už ako študentku Gymnázia v Kysuckom Novom Meste obsadili do hry Javorček. Bola to prvá úloha v jej ďalšom štyridsaťročnom divadelnom pôsobení. Rada si spomína na spoluprácu s dnes už nebohým režisérom Antonom Bandurom, ktorý dôveroval jej hereckému talentu natoľko, že jej ako devätnásťročnej zveril náročnú úlohu Levočskej Bielej panej. Spomína aj ďalších učiteľov herectva : Antona Straku, Antona Šulíka, Štefana Mišovica a nazabudnuteľného Martina Kolesára.
Písal sa rok 1988. V Čadci vzniká Štúdio divadelného súboru Jána Palárika, ktorého cieľom bolo poskytnúť priestor výnimočným hereckým talentom Kysúc. A tak nečudo, že sa medzi trojicou talentovaných hercov, ktorí sa pod režijným vedením Martina Kolesára rozhodli naštudovať hru Ivana Bukovčana Slučka pre dvoch, ocitá aj Katarína Kováčiková. O tomto tvorivom období hovorí ako o jednom z najkrajších a výnimočných, a to práve vďaka režisérovi Martinovi Kolesárovi a vďaka svojim dvom vynikajúcim hereckým kolegom, Ivanovi Gajdičiarovi z Turzovky a Petrovi Kozákovi z Čadce. Tvorili zohratý tím, čo sa v plnej miere odzrkadlilo na výbornom predstavení spĺňajúcom najnáročnejšie umelecké kritériá. O predstavení Slučka pre dvoch sa hovorilo a písalo v superlatívoch : …„Nikomu sa nemohlo ani snívať o tom, že sústredením troch vynikajúcich hercov z Kysúc (K.Kováčiková, I.Gajdičiar, P.Kozák) a voľbou klasicky osvedčeného dramatického diela a nebývalým sústredením sa režiséra Martina Kolesára na herecký výkon – vznikne javiskové dielo, ktoré svojou koncentrovanosťou a emotívnou pôsobivosťou predčí všetko, čo v tejto sezóne v slovenských ochotníckych divadlách vzniklo. Absolútne presne vystihla paradoxy svojho postavenia aj predstaviteľka Anušky Katarína Kováčiková, ktorej zrelé herectvo celkovo reprezentuje svojský klenot slovenského ochotníckeho divadla…„(PhDr.Anton Kret, Javisko 1/89). So Slučkou pre dvoch uskutočnili neuveriteľných 74 repríz, čo je úctyhodné číslo, ak zoberieme do úvahy, že všetci traja menovaní sa ochotníckemu divadlu venovali popri svojich pracovných, či osobných povinnostiach.
Keďže láska k divadlu a sen stať sa herečkou na plný úväzok Katarínu Kováčikovú stále viac a viac „prenasledovali„, prijala ponuku Divadla Maják v Žiline a neskôr Mestského divadla v Žiline, kde pôsobila štyri roky. V žilinskom Mestskom divadle vytvorila celú plejádu pekných a zaujímavých postáv a získavala ďalšie herecké skúsenosti so spolupráce s režisérmi ako Oto Katuša, Ľubomír Midriak, Robert Horňák, či Vilo Rozboril. Z tohto obdobia jej najviac k srdcu prirástla titulná postava matky z rovnomennej hry Júliusa Barča - Ivana, za ktorú získala prestížnu prémiu Slovenského literárneho fondu.Toto ocenenie zaradilo Katarínu Kováčikovú medzi elitu hereckých osobností slovenského divadla.
V roku 1996, keď už bolo definitívne mestským zastupiteľstvom Žilinské divadlo zrušené, oslovil Katarínu Kováčikovú vtedajší riaditeľ Zvolenského divadla Emil Kotyra a predložil jej ponuku k spolupráci. O tomto prelomovom období svojho života Katarína Kováčiková hovorí: „ Ponuku nastúpiť do Zvolena počul aj režisér Oto Katuša, ktorý mi hovoril, aby som to zvážila, že to budem mať z Kysuckého Nového Mesta do Zvolena veľmi ďaleko… ale ja som tak milovala divadlo, že žiadna vzdialenosť pre mňa nebola prekážkou.„
A tak sa od 1.9.1996 stala členkou činohry profesionálneho Divadla J.G.Tajovského vo Zvolene. Nedalo mi, aby som sa neopýtala, ako ju prijali profesionáli. „Nikdy som nemala pocit, že ma podceňujú, brali ma ako svoju rovnocennú partnerku, niekedy až konkurentku… a ja som cítila, že medzi nich patrím. Vo Zvolenskom divadle som dostala veľa krásnych hereckých príležitostí. V hre Motýle (réžia Ľubomír Paulovič ), v hre Naše mestečko ( réžia Zdeněk Černin z Brna ), či v hre F. Urbánka Žena ( réžia Ľubomír Majera z Juhoslávie ). Takto by som mohla menovať množstvo postáv a inscenácií, v ktorých som sa našla…Musím povedať, že v mojom úsilí ma veľmi podporoval manžel, ktorý sa tešil z mojich úspechov, obdivoval, že dokážem denne vstávať o štvrtej ráno, o ôsmej som už bola na skúške v divadle, po predstavení som utekala domov na Kysuce. Bolo to naozaj veľmi ťažké, vyčerpávajúce a ja som si chtiac – nechtiac musela priznať, že nie je možné zvládnuť nároky profesionálneho divadla a byť jednou nohou na Kysuciach a druhou vo Zvolene. Divadlo potrebuje celého človeka. Preto som to takto akosi ukončila.„
Divadlu však zostala verná. Mohli sme o nej počuť ako o režisérke Divadelného súboru v Kysuckom Novom Meste (A. P. Čechov: Pytačky a Svadba ). S úctou hovorí o celom kolektíve divadelníkov z Kys.N.Mesta a je im vďačná za príležitosť a dôveru. Húževnatosť, s akou išla za naplnením svojho životného sna, je obdivuhodná a príkladná. Výnimočnosť jej hereckého talentu a schopnosť rozdávať krásu prostredníctvom divadla, rovnako aj túžba podeliť sa so získanými vedomosťami a skúsenosťami, môžu byť veľkým prínosom pre divadelné dianie na Kysuciach.
V týchto dňoch sa Katarína Kováčiková dožíva životného jubilea. Plná optimizmu, sviežosti a nádeje, že ešte urobí veľa užitočnej roboty v divadelnom dianí a že si ešte zahrá nejakú krásnu hereckú rolu. A my jej to úprimne želáme.
Magda Hacková
Foto: archív K.K.