oces. Vydýchla cigaretový dym a sledovala, ako sa z neho vytvárajú rôzne obrazce a stúpa k povale. Nenávidela tento podnik. Toľkokrát ho prekliala, že keby sa mali jej kliatby premeniť na skutočnosť, bol by rozprášený vo vesmíre a na zem by sa z neho nedostala ani malá čiastočka. Pri dverách zazvonil zvonec. „Ďalší darebák, čo nechal manželku pri hromade riadu s tým, že má dôležitú schôdzu,„ pomyslela si. Sucho sa zasmiala. Ozaj, keby sa všetky výhovorky mužov odchádzajúcich na dôležité rokovanie premenili na skutočnosť, museli by tento ružový dom s odpornou tortovou farbou premeniť na kongresovú sálu. Ešte raz si potiahla z cigary a otvorila. „Ale, ale, akí holobriadkovia. Čo sa vám zlého prisnilo, že ste prišli hľadať útechu k nám,„ ironicky privítala skupinu mladíkov. Ich vek odhadovala na osemnásť až dvadsať rokov. Viac určite nemali. Bolo jasné, že sú pod parou. „Tetuška, pustite nás do vnútra. Potrebujeme sa zvítať túto s naším kamarátom,„ povedal jeden z nich a už sa tlačil dovnútra. Ostatní ako húsatá za materou, za ním. Nesmelo sa poobzerali okolo seba. Vystrašené ako vtáčatá. Chcú sa hrať na dospelých, no stačilo, aby zbadali toto ponuré prostredie, už im naskočila husia koža. Dievčatá si lenivo poobzerali hostí. Bolo už dávno po polnoci. V bare zostali len tie, čo nemali na izbe kumšaftov. Čiernovláska Alena si prisadla k najmladšiemu zo štvorice. Vyzeral ako neviniatko. Obzeral sa dookola, akoby hľadal pomoc. Ešte raz sa naň pozrela. Zdal sa jej akýsi povedomý. Mohla by však odprisahať, že v ich podniku ešte nebol. Ale odkiaľ ho mohla poznať? Z ulice ťažko. Tam vychádzala málokedy. Dopoludnia väčšinou spala. Nakupovať chodila do supermarketov podvečer. Ľudí si nevšímala. Napokon, ani oni ju. V týchto veľkých obchoďákoch si nikto nevšímal nikoho. Vyhovovalo jej to. Veď o čom by sa aj rozprávala s bývalou spolužiačkou, keby sa nebodaj stretli? O manželovi? Deťoch? Či receptoch, ktoré by bolo dobré odskúšať? Nezaujímali ju takéto reči. Vlastne, za posledné roky ju nezaujímalo takmer nič. Vlastnila tento odporný podnik, no veľa radosti z neho nemala. Snažila sa rozpamätať, kedy sa vlastne naposledy niečomu netešila. Áno, radosť ju prešla vtedy v pôrodnici, keď sa rozhodla poskytnúť svojho syna na adopciu. Nenašla iné riešenie. Rodičia ju vyhodili z domu, keď im povedala, že je tehotná. Milan, s ktorým dieťa čakala, sa nechcel viazať a ušiel pred zodpovednosťou do cudziny. Nemala sa kam podieť. Potom sa vyžalovala istej sestričke a tá jej poradila. Dať dieťa na adopciu. Dvakrát ho videla. Potajme sa bola naň pozrieť. Bolo to utešené chlapätko s čiernymi vláskami. Išlo jej srdce puknúť. Vtedy sa to stalo. Keď vychádzala z nemocnice, vytrhla si zo srdca všetku lásku. A prisahala, že v ňom už nikdy nenájdu city svoje miesto. Spletitou cestou sa dostala k tejto práci. Netešila ju, ani nezarmucovala. Necítila nič. Mlčky, fúkajúc dym do povaly sa pozerala, ako sa menia hostia i dievčatá. Prichádzali a odchádzali. Jedni platili, druhí si zarábali. Bolo jej to jedno. Zrak jej opäť zablúdil k chlapcovi na barovej stoličke. Rukou mu naznačila, nech si prisadne. Prišiel krotko ako baranček. Až mala chuť pohladiť ho po jeho kučeravých vlasoch. V poslednej chvíli však stiahla ruku. Aj keď tento podnik vlastnila, nikdy sa žiadneho zákazníka nedotkla. To nechala na svoje zamestnankyne. Ťažko by tomu zrejme niekto uveril, no chlapov neznášala. Nie žeby bola inak orientovaná. Neznášala ich faloš, pokrytectvo, pýchu a sebectvo. Odvtedy ako vyšla z nemocnice, kde nechala svojho chlapčeka, už si s nikým nič nezačala. Jeden jej zničil celý život, stačilo. Verila mu, tešila sa na chvíľu, keď mu povie, že s ním čaká dieťa a on ju odvrhol. Zmrzačil jej dušu i srdce na celý život. Tento chlapec ju zaujal. Akoby ich čosi k sebe viazalo. Spontánne sa pustili do rozhovoru. Vysvitlo, že Peter, tak sa volal, prišiel akurát z vojny. Kamaráti to chceli s ním osláviť a tak ho zobrali do tohto podniku. Prezradil, že ešte nikdy v podobnom nebol. Má dievča Evičku a chce si ju zobrať za ženu. Veľmi sa obával, že by sa mohla dozvedieť, kde bol, aj keď to nebol jeho výmysel. Takéto slečny sa mu nepáčili, nie to ešte aby si s nimi niečo začal. Potom sa rozhovoril o rodine. Otcovi, mame. Očividne ich mal rád. Aj potom, ako mu prezradili, že bol adoptovaný. Zobrali si ho z nemocnice, keď mal sotva tri týždne. Áno, vedela, prečo sa jej zdal taký blízky. Pozrela na jeho oči. Boli modré ako jej. A rovnaké znamienko v kútiku úst. Bol to jej stratený chlapček.
Iveta Hažíková