am obyvateľstva. Hovorí sa o nich ako o chorobe 21. storočia. Štúdie ukazujú, že sú na vzostupe. Snaha predchádzať im, by mala byť prioritou starostlivosti o duševné zdravie. A nielen u nich. Predchádzanie ťažkostiam sa javí efektívnejšie než samotná liečba. Zdravie nie je len otázkou liečenia ťažkostí, ale súbor opatrení v našom životnom štýle. Pasívne čakanie na to, akú budeme mať náladu, byť vo vleku postoja – riešiť problémy, až keď prídu, nie je efektívne. Veľká skupina ľudí má tzv. subklinické ťažkosti, kedy sa ešte nejedná o depresiu, ale sú tu prvé príznaky (prodrómy). Spôsobov, prejavov a foriem je veľa. Základný typ človeka v depresii ako skľúčenej, zarmútenej bytosti, ktorá ľahko vybuchne v plač, sa nemusí vždy prejaviť. Ale jedným z prvých prejavov môžu byť záchvaty plaču „z ničoho nič“. Ďalším môže byť zanedbávanie zovňajšku, strata chuti do jedla, návaly potenia, strata záujmov, strata vitality, strata sociálnych kontaktov, sebadôvery, podráždenosť, pesimizmus a pocity zbytočnosti, poruchy spánku, vyčerpanosť. Časté sú sťažnosti na „zhoršenie„ pamäti, nesústredenosť.
Typov a spôsobov priebehu začínajúcich depresií je veľa. Nenaplnené sny, predstavy, nesplnené priania, nerealizované ambície, straty istoty a bezpečia a pod. môžu vyvolať rozladenosť, pocit „uviaznutia,„ smútku, nepokoja a pod.
Depresia môže mať veľa podôb od ľahkej depresívnej rozlady až ku ťažkému „stuhnutiu„ alebo zúfalému nepokoju a kolísať medzi týmito stavmi. Vyznačuje sa 1. základnou náladou, ktorá môže byť stiesnená, smutná, úzkostná, dráždivá, ľahostajná, napätá a pod. 2. „blokovaným„ myslením, neschopnosťou odpútať sa od určitých depresívnych myšlienok, pomalým namáhavým myslením, vnútorným prázdnom a pod. 3. blokovaním spontánnej aktivity, neschopnosti rozhodovať sa, pomalými ochabnutými pohybmi, tichým monotónnym hlasom. Niekedy je v popredí úzkostný nepokoj, trýznivý nekľud.
Negatívny pohľad na seba sa spája s pocitmi menejcennosti a neschopnosti. Negatívny pohľad na svet vyvoláva pocit, že je toho na nás veľa, môže vyvolávať pocit porážky, prehry a neuspokojenia. Negatívny pohľad na budúcnosť je viazaný na predstavu, že súčasné utrpenie bude pokračovať v extrémnej podobe, pocit že život je bezcenný, budúcnosť neexistuje. Takto postihnutý môže prežívať hlbokú trýzeň, strach z budúcnosti, ,beznádej a stratu perspektívy. Veľmi často sa depresívne ochorenia skrývajú za ťažkosti na telesné obtiaže (pocity tlaku, zvierania, bolesti, chvenie a pod.). Ako sa správať voči depresívnym? Často skôr okolie registruje, že niečo nie je v poriadku. Je dôležité nevyvracať alebo nevyvrávať pocity, ktoré depresívny má. Vyhnúť sa planému utešovaniu. Neapelovať na vôľu, nehovoriť, že sa musí depresívny „premôcť„. Realisticky dávať nádej, že sa depresia raz skončí. V žiadnom prípade nerobiť dôležité životné rozhodnutia (napr. zmenu zamestnania, rozvod). Podporiť depresívneho, aby vykonával vlastné a realisticky stanovené úlohy. Upozorniť ho na všetko, čo sa mu darí. Dbať na pravidelné členenie denného režimu. Podporiť ho, aby ráno nezostával pravidelne ležať v posteli, aby sa cez deň úplne neizoloval. Podporovať samostatnú telesnú hygienu. Vyhýbať sa predstieraniu veselosti. Vyhýbať sa poznámkam, ktoré by mohli vyvolať pocity viny, opatrne s tzv. nevinnými vtipmi. Neposilňovať sklon, že sa má vždy ovládať (napr. pri plači).
Ak je potrebné, zorganizujte vyhľadanie pomoci a sprevádzajte ho.
PhDr. Ivan Zbojan,
klinický psychológ
