rady obliekajú do nového. Inak by som neprišla k takémuto kožúšku. Akurát včas. Takáto „kosa„. Nedá sa nič robiť, čoskoro príde zima. Šľak aby to trafil„. Ešte raz pozrela do kontajnera, nič zaujímavé tam už neobjavila. Odšuchtala sa do pivnice v polozrúcanom dome. Každé ráno, keď odchádzala, sa obávala, že keď sa vráti, nájde pri dome bagre a buldozéry. Pišta, čo býva v bývalej parovodnej šachte, jej povedal, že ho čoskoro zbúrajú. Aj sa ponúkol, že sa môže presťahovať k nemu. „To tak„, šplechla mu do ksichtu. „Nepotrebujem hladný krk navyše. Dobre ona vie, že všetko, čo dostane, preleje dolu gágorom. A potom sa k nej príde najesť. Keď je najhoršie, uspokojí sa aj s kúskom chleba. Inak je gurman. Vždy jej zje najlepšie partie zo zvyškov mäsa, ktoré sa jej podarí objaviť. V poslednom čase čoraz menej. „Ľudia v tých panelákoch sú akýsi pažravejší. Možno aj chudobnejší. Ktovie.„ Pamätá si, ako v minulosti neraz našla celé upečené kurča či kačicu, ktorým chýbali akurát stehná. Pohodlne sa usalašila na starom kabáte a začala s triedením. „Toto sa bude hodiť Pištovi. Odložila hrubý pánsky sveter, ktorému chýbal kúsok rukáva. Rozmýšľala, kto ho asi nosil a prečo je rukáv odtrhnutý. „Možno sa pobil so ženou a tá mu ho utrhla„, blyslo jej hlavou. Dnešok sa jej vydaril. V kontajneroch a odpadkových košoch našla všeličo zaujímavé. Aj čiernu ligotavú kabelku, ktorá bola pomerne zachovalá. Pamäť jej vždy dobre slúžila. Presne si spomenula, kedy mala v rukách prvú kabelku. Dolu lícom sa jej skotúľala slza. Kúpil jej ju otec v Ostrave. Bol vyučený murár, zarobil dobre. Doma im peniaze nechýbali. Rodičia sa starali, aby mali všetko, čo potrebovali. Dostala ju na osemnástku. Bola zelená, s veľkou striebornou sponou. Mladšia sestra jej závidela. Potešila ju slovami, že jej ju občas požičia. Aj Jožkovi, jej frajerovi, sa kabelka páčila. Povedal, aby ju nosila stále, pretože jej pristane k očiam. Doma sa pozrela do zrkadla. Naozaj, jej oči boli zelené a podobali sa farbe kabelky. Ktovie, čo sa s ňou stalo. Možno zostala kdesi na povale. Tam ,v chalúpke pod kopcom, kde bývala. Ozaj, isto už nestojí. Pánbohvie. Ako ju rodičia vyhnali, nevie, čo sa tam udialo. Mali pravdu. Bola nanič dcéra. Z roboty v stolárskej dielni ju vyhodili. Pravdupovediac, veľa času v nej nestrávila. Nebavilo ju vstávať ráno o štvrtej, cestovať autobusom a potom celý deň „hobľovať„ dosky a ukladať na hromady, ktoré potom odviezlo auto a bolo treba začať odznova. Radšej vysedávala v krčmách a nechávala si platiť od chlapov, ktorí tam chodievali na „mokré svačiny„. Jej frajer ju okašľal. Dozvedel sa, že v meste robí šľapku. Rodina jej dohovárala, no nepomohlo. Potom ju zabasli za príživníctvo. Keď vyšla z lochu, zistila, že sa nemá kde vrátiť. Možno sa mala pokúsiť. Rodičia jej odpustili veľakrát. Nechcelo sa jej však cestovať autobusom, v ktorom by každý na ňu pozeral ako na „basistku„. A tak zostala v meste a pretĺkala sa, ako sa dalo. Prespávala u chlapov, ktorí boli bez ženskej, alebo im práve odišla na brigádu do Čiech či kúpeľov. Opäť ju lapili, keď prespala u jedného baníka, ktorý mal ženu v pôrodnici. Odniesla si z bytu zopár vecí jeho polovičky. Priznala si, že bola mrcha, no on ešte väčšia. Doviesť si domov pobehlicu, keď mu žena prináša na svet potomka, to o slušnom človeku nesvedčilo. Zavolal policajtov a tí ju poslali tam, odkiaľ nedávno vyšla. Potom to išlo stále dookola. Chlapi a basa. Nik z nich si ju nechcel navždy zavesiť na krk. Ani sa im nečuduje. Roky prešli, „kunčaftov„ bolo čoraz menej. Nakoniec už nikto nestál o jej prítomnosť. Bola špinavá, smradľavá. Aj v tých najpodradnejších putikách sa od nej odťahovali. Je pravda, nikdy si nepotrpela na prílišnú hygienu, no nebola žiadna „handra„. To Verona, čo chodí v susednom rajóne, vyzerá oveľa horšie. Rozbalila igelitové vrecko s ryžou a kosťami. S chuťou sa pustila do jedla. Musí priznať, že napriek starobe má mimoriadne dobrý apetít. Opäť zablúdila do minulosti. Spomenula si, ako raz s frajerom Jožkom sedeli v jednej krčme a on objednal varenú klobásu s horčicou. Boli to neúrečné porcie. Zmastila svoju aj jeho, musel objednať ďalšiu. Nazval ju „hladoškou„. Spakruky si utrela stekajúce slzy. Ktovie, kde by bola dnes, keby sa nebola vydala po takých krivolakých chodníčkoch. Možno by hojdala vnúčatá a pozerala s nimi na televíziu. Ozaj, tranzistor. Pišta povedal, že nedávno jeden našiel na smetisku. Dal do neho baterky a čuduj sa svete, hrá. Čo tí ľudia nevyhodia. Takú drahú vec. Ktovie, koľko stojí taký tranzistorák v obchode. Veru, pôjde ho dnes navštíviť. Tak dávno nepočula žiadnu hudbu. Akurát zvonkohru v meste a minule akéhosi potulného muzikanta. Keď ju uvidel, hneď sa pobral preč. Obliekla si nový kožuštek a z vreca vytiahla kabelku. Vložila do nej kúsok kuracieho stehienka. Nech sa chudák naje. Z oblohy sa začal sypať prvý sneh.
Iveta Hažíková
