jich osemnástich rokov
Priznám sa, že do osady, ktorá je učupená na svahu plochého kopca, chodievam rád. Dvadsať rokov som tu stretal milých, pohostinných ľudí, spätých s prírodou vrchárskeho kraja. Mnohí z nich sa už pominuli, zostali iba v mojej pamäti. Boli to vospolok osemdesiatnici. Pekný vek, poviete si. Vystriedali ich noví ľudia – chalupári zo Slovenska i z Čiech. Tých tu lákajú lesy so svojimi tajomstvami a čistým vzduchom. Potomkovia vrchárov zišli do okolitých dolín, kde si postavili domy. Hore, na temene kopca, ostala iba Mária Kučeríková. Deti ju volajú babka, známi stryná. Na prelome storočí tu žili ešte tri staré ženy – vdovy. Po jednej z nich ostal syn. Uzavrel sa pred svetom. Býva v drevenej chalúpke...
Toho jesenného dňa sa vyčasilo. Do vaku som nahádzal najpotrebnejšie veci, prehodil som si ho cez plece a poďho do sveta. Nohy ma viedli hore strmým svahom, odkiaľ pri dobrom počasí možno vidieť vrchy Malej Fatry – Veľký Rozsutec a Stoh. Potom som sa ponoril do lesa. Tráva tu bola biela, ošľahaná tuhým prízemným mrazom. Onedlho som vystúpil na vrchol Svrkľa. Odtiaľ vedie chodník cez Jamy priamo do osady. Naozaj, len čo som vykĺzol z lesa, zablyšťali sa v rannom slnku strechy niekoľkých chalúp, ukrytých medzi stromami.
Bača Miro
Kedysi bolo v osade U Hacka štrnásť domov, no po jednom z nich ostali už len ruiny. Niektoré sú drevené, iné murované. Ľudia, čo ich vlastnia, alebo si ich na dlhé roky prenajali, priložili ruky k dielu a postarali sa o častokrát zanedbané konštrukcie. Stavby doslova ožili.
Keď som sa približoval k chalupám, srdce mi začalo prudšie biť. Je to zvláštny pocit vracať sa na miesta, ktoré dôverne poznáte, lebo ste tu strávili pekný kus života. Tieto miesta boli ideálne na stretnutia. Ale kde sú teraz všetci tí ľudia, všetci známi, ich tváre, smiech či smútok, chôdza? Stratili sa do nenávratna...?
A predsa... Hneď na dvore prvého domu, stojacom na najvyššom mieste osady, som zbadal človeka. Bol to môj priateľ Miroslav Galvánek, ktorému sa občas prihováram bača Miro. Voľakedy naozaj bačoval v oščadnickom košiari na Hackovom vrchu. Tam sme sa aj spoznali. Mal pekný kŕdlik oviec. Na pastvinách vydržal niekoľko sezón. Potom odišiel za ľahšou robotou do mesta. Jednej noci sa koliba pri košiari vznietila a zhoreli v nej traja honelníci. Na mieste nešťastia dali zhotoviť pamätnú tabuľu, pri ktorej sa zastavujú turisti. Pozdravili sme sa s Mirom očividne potešení, že sme sa opäť mohli stretnúť – hoci aj v tomto zabudnutom kúte krajiny. Galvánkovci prišli na vrchy stráviť víkend. Chodia tu často a radi. Okolo deda sa tmolí vnučka Kristínka. Z okna chalupy vykukuje jeho manželka Jolana.
„Akurát sa mi žena vrátila z nemocnice,„ kývne hlavou k pootvorenému oknu,„ nuž som ju zobral na horský vzduch...„ „Dnes bude pekný deň,„ mudrujem. „Veru,„ žmúri do slnka, „treba využiť čas. Pokosím vyschnuté kvety pod oknami, to mrazisko ich načisto zošúverilo. A ak vyjde čas, porýľujem zem.„
Mirov svokor Ignác Kučerík bol známym pestovateľom ovocia a vinárom. Ba dá sa povedať, že sa ako jediný tu na vrchoch venoval spisovateľskému remeslu, pretože si do kalendárov zaznamenával každodenné príbehy, ktoré sa v osade udiali. Neraz sme sa dlho do noci pri vínku rozprávali o tom, ako spievajú ráno vtáčiky, rastie tráva – kolíska kvetov, vonia les, zurčí potok v doline. Nad nami viseli miliardy hviezd a my sme žasli nad hĺbkou a múdrosťou vesmíru...
Povedal som Mirovi, že idem za babkou Kučeríkovou. Sľúbil som jej, že ju prídem navštíviť a odfotím ju. Vzápätí som cvakol aj jeho s vnučkou Kristínkou, nech
majú pamiatku. Potom som sa s niekdajším bačom na Hackovom vrchu rozlúčil so želaním skorého videnia. Pohol som sa dolu kamenistou cestou, zjazvenou početnými dažďami.
Gazdovský chlieb
Vchádzam do dvora babky Kučeríkovej. Nikto ma nepočuje. Zavýja tu cirkulárka. Babkin syn Jožko píli drevo naukladané pri plote. Oproti mne vybehne statný pes Bodrík. Keďže ma pozná, upokojí sa a zavrtí chvostom. Oblíže mi prsty na ruke. Vtedy ma Jožko zbadá, vypne cirkulárku. Potrasieme si ruky. Má ich lepkavé, pokryté živicou. „Mama sú vnútri,„ ukazuje na vchodové dvere. Chalupa je murovaná, pokrytá škridľou. Vchádza sa do nej cez úzky pitvor. Ďalšie dvere vedú do kuchyne. Je tu teplučko, v sporáku praská oheň. babka Mária sedí na kanape, v hlbokej mise miesi cesto. Chystá sa piecť chutný múčnik. Na chvíľu prestane, ale to len kým sa neusadím za stolom. Pustíme sa do zvyčajnej debaty, ktorá je vždy obohatená o nové a nové udalosti.
Babke Márii Kučeríkovej chýba päť rokov do osemdesiatky. Napriek šedinám vyzerá ešte k svetu. Mladšou ju robí svieži úsmev a iskra v očiach pri spomienkach na všetko, čo prežila. Nemala veru ľahký život. Ako osemnásťročná sa vydala za Blažeja Kučeríka. Bývali v drevenom rodičovskom dome. Mužova matka zomrela ako deväťdesiatdvaročná a celý život prežila v osade. Toto miesto na kopci má teda svoju dlhú históriu a jej začiatky sa mi doteraz nepodarilo zistiť. Dedo, či strýko Blažej, ako ho niektorí prezývali, pracoval na píle v Oščadnici, o statok i role sa starala jeho žena s deťmi. Babka veru neraz koňa poháňala, ba aj za pluhom chodila, pretože nemal kto. Z kamenistej zeme dolovali gazdovský chlieb. A rolí bolo vtedy neúrekom.
„Inakšie boli kedysi časy,„ spomína si s typickým úsmevom. „Ale bolo tu veselšie, všade sa ozýval detský džavot.„ „Najviac sme sa navystrájali v zime,„ pripája sa k spomienkam syn Jožko, ktorý má ešte dvoch starších súrodencov – Stana a Justína. „To bolo guľovačiek, sánkovačiek a lyžovačiek! Raz sme vytiahli zo stajne sane, na ktorých sa vozil hnoj, všetky decká sme si na ne posadali a hybaj dolu cestou. Leteli sme ako víchor. Ako v rozprávke...„
V zime sa brodievali do školy, ktorú postavili v dedine, niekedy aj po pás v snehu. Kráčali za sebou ako husi. Striedali sa pri šliapaní chodníka. Ten, kto kráčal prvý, sa po čase zaradil na koniec radu. Niekedy takto vyšliapaný chodník ostal, inokedy ho ešte počas dňa stačila zaviať metelica. Taký bol teda život na vrchoch. Na jednej strane lopota, na druhej čaro slobodného života – kone, kravy, zber lesných plodov, objavovanie tajomných zákutí, hry, hojdačky...
„Doba sa zmenila,„ pokyvuje hlavou babka Mária. „Osada stíchla, role zarástli tŕním. A zver sa sťahuje čím bližšie k domom. Už sme tu videli lane, líšku, medveďa. Ešte, že máme nášho Bodríka. To je strážca na pohľadanie...„
Ostal tu však jeden starý dobrý zvyk. Na protiľahlom kopci stojí osada U Lastovicov. Občas sa odtiaľ ozve: Ho-ho hóóó! A od Hackov sa vráti odpoveď: Ho-ho-hóóó! Takto sa kedysi ohlasovali navzájom ľudia, keď im bolo smutno pri srdci. Ich hlasy sa stretali a ešte stále stretajú v dlhotrvajúcich ozvenách...
Potomkovia
Už som bol spomínal, že pred niekoľkými rokmi žilo U Hacka viacero osadníkov. Ostali po nich potomkovia. Ujko Anton Kuric má drevenicu na začiatku osady. Vlastní traktor, motor ktorého tu môžete počuť od jari do jesene. Je to veselý chlapík, plný elánu a chuti do roboty. Povyše stojí murovaný dom s plechovou strechou. Zdedila ho Alžbeta Vaňovcová. A ešte sú tu Minárovci, Chlastákovci... S osadou ich viaže pokrvné puto, tu sa narodili, tu vyrastali. Preto sa radi vracajú do krajiny spomienok a zvláštneho čara. Hovorí sa, že na zlé sa v živote zabúda a v pamäti ostávajú väčšinou pekné chvíle. Život na vrchu pod oblohou sa nedá pochopiť ani presne opísať – možno ho len priblížiť. A predsa vieme, že tu sa človek dokázal slobodne nadýchnuť, zakričať si na plné hrdlo, zblížiť sa s prírodou, z ktorej vyrastala jeho podstata. Pritom pod jeho nohami sa rozprestierala dolina, v zime zaliata studenou hmlou. Tu na kopci bol každý živý tvor bližšie k slnku. A slnko nevyhnutne patrí k životu. Na to som myslel, keď som sa na okamih zastavil pred Božou mukou pri vchode do osady. Aj ona je svedectvom činorodosti našich predkov...
Ladislav Hrubý
Foto: autor
