je v kalendári napísané: „Deň boja za slobodu a demokraciu„. Povedali by ste, že to bolo toť, včera. A ono je to už štrnásť rokov.Za štrnásť rokov sa veru všeličo zmení. Aj sa zmenilo!
Spomínate si, ako sme si pred štrnástimi rokmi vyštrngali slobodu? Ako sme vyčistili trón, aby sa na ňom vystriedalo ktoviekoľko vládcov? Ako sa rúcali režimy a stavali koridory? Len sa nerobte, spomínate, ale trpko! A azda nostalgicky na dobu predtým. Vtedy všetkých spájala nenávisť ku komunizmu. Na jeho hlásateľov všetci svorne nadávali – robotníci, vedci, umelci. Svorne si šepkali vtipy o zlatú mrežu, ktorými, ako sa nazdávali, podrývali jeho základy. Svorne frfľali na to, ako sa papaláši vyvážajú v šesťstotrojkách a trinástkach, ako sa vyvaľujú každý rok pri mori v Bulharsku či Rumunsku. A tak nečudo, že sa všetci svorne postavili na námestia a svorne si sľubovali lásku, lepší, zdravší život. Nie, toto nie je obhajoba bývalého režimu. Aj keď na druhej strane bol spoločný nepriateľ tmelom celého národa. Na koho dnes nadávať? Na stovku strán a tisícky ich členov? A čo ostalo obyčajným ľuďom? Vzali im nepriateľa, sociálne istoty, rekreácie ROH, pôžičky FKSP a takmer aj MDŽ a 1. máj. Vtedajší komunisti popri súčasných zbohatlíkoch a politikoch, ktorí by do Bulharska a Rumunska ani nepáchli, vyzerajú ako chudobní príbuzní. A ak si myslíte, že si to s nimi niekto pôjde vyštrngať na námestia, tak ste na omyle. Tie väčšinou zívajú prázdnotou. Sme akýsi lenivejší. Nuž, občas je na nich „rušnejšie„, no častokrát ani nevieme, o čo komu ide. Pred štrnástimi rokmi to bolo celkom iné. Iveta Hažíková
