a seba. Najviac ma mrzí, že som po celých sedemnásť rokov svojho života chcela byť ako ona. Ešte aj vtedy, keď odišla od otca a ako malé mača ma odvliekla so sebou do toho nového bytu. Áno, ešte aj vtedy som sa ju snažila pochopiť. Chce začať odznova? No a čo? Rozvod je dnes normálna záležitosť. Aj mamy mojich kamarátok sa rozvádzajú a zem sa preto netrasie. Izbu mi zariadila krásne – modré tapety s bielymi balónikmi, nábytok dovezený z Poľska. Spalo by sa mi tam ako v bavlnke – keby som už v prvú noc, kedy som sa v tej studenej panelákovej samote ocitla, nepočula vo vedľajšej izbe vzdychy. Chrapot a stonanie. Pochopila som, že tam nie je sama. Ráno som ho videla vychádzať z kúpeľne. Musím uznať, mal lepšie bicepsy ako otec. Predstavila mi ho a povedala, že ho mám od tejto chvíle volať Tatuš! Tatuš! Nepočula som sprostejšie slovo! Tie vzdychy a stonanie sa z vedľajšej izby ozývali noc čo noc. Nechcela som sa na nič pýtať, no ona zbadala, že mi to vŕta v hlave. Začala tárať samé nezmysly. Vraj sex je korenie života. Spomínala, aké to bolo prvýkrát. V jej sedemnástich. Napálilo ma to, pretože mám práve sedemnásť. Ani si nespomenula na moje narodeniny! Tak som sa zbalila, že pôjdem s Adamom na stanovačku. Čo najďalej od nej, až k Beňovu.
Adam ma tam odviezol motorkou. Rozbalil za jazerom stan, rozložil v ňom dva spacáky a potom sme šli na pivo. Sedeli sme v motoreste a rozprávali sa o muzike. Akosi som ho ukecala, aby sme išli na disco. Ako divá som tancovala až do rána. Zoznámila som sa tam s príma chalanmi. Adam žiarlil, pretože som sa mu nevenovala. O šiestej ráno chcel ísť nazad do stanu. Vedela som, že TO chce. Odrazu som mala taký divný pocit v žalúdku. Ako keď som v dvanástich rokoch prvýkrát ukradla otcovi cigaretu a na záchode si potiahla. Jasnačka, vtedy mi bolo presne tak isto zle. Našťastie som dostala skvelý nápad. Opýtala som sa tých chalanov z disco, odkiaľ sú. Povedali, že zo Žiliny. Pozvala som ich na pokec do stanu. S hurónskym revom to prijali. A tak sme sa v stane tlačili šiesti. O desiatej sa rozlúčili, vraj im ide autobus. Keď sme s Adamom osameli, opäť som sa cítila príšerne. Tak dlho som ho balila – a teraz toto! Našťastie bol ten najkrajší deň tohtoročných prázdnin. Išli sme sa kúpať do Beňovskej nádrže. Adam má super telo. Aj mamin Tatuš je pri ňom obyčajná huspenina. Keď som sa dívala, ako skáče šípky z Beňovskej priehrady, sama seba som sa pýtala:
„Čoho sa bojíš, maličká?„
Prisámvačku, ten Adam snáď vie čítať myšlienky, pretože sa ma na to isté a na dôvažok tými istými slovami spýtal večer. Do slova a do písmena:
„Čoho sa bojíš, maličká?„
Tak som mu všetko vysypala. Že som ešte panna, aj keď mám už sedemnásť. A že som s ním išla pod stan iba na truc mame, ktorá chce, aby som nejakého nasprostastého svalovca volala Tatuš. Potom som zavrela oči a čakala, čo sa bude diať. Dialo sa, ale akosi inak, ako som si to predstavovala. Vliezli sme s Adamom do jedného spacáku (bol deravý, trčali mi z neho nohy!). Po celú noc ma držal v náruči – a to bolo všetko. Držal ma asi tak, ako otec, keď som bola malá. Nerobil nič, len mi dýchal do vlasov. Ani neviem, ako som zaspala. Zobudila som sa, až keď bolo slnko vysoko nad Beňovom. Adama v stane nebolo. Odzipsovala som otvor a hľadala ho očami. Zbadala som ho, ako zbiera kytičku poľných kvetov. Akýmsi šiestym zmyslom vycítil, že som sa zobudila. Vrátil sa do stanu a položil mi kytičku k nohám, čo mi trčali zo spacáku. Nedalo mi, aby som sa ho nespýtala:
„Som ešte stále panna?„
„Si!„ zasmial sa. „Neoberiem ťa o panenstvo kvôli nejakému Tatušovi!„
Prisahám, v tej chvíli som sa doňho buchla až po hlavu. Ale mame to radšej nepoviem. A tento list radšej z denníka vytrhnem. Nezniesla by som, keby si prečítala, že som v sedemnástich ešte stále panna…
Anna Leérová
