holuby, kŕmi ich celý rok zbožím, obetuje na chov peniaze. Potom sa s ďalšími holubármi zúčastňuje najrôznejších súťaží. Preteky sú, ako mi to prezradil jeden môj kamarát, ktorý chová asi šesťdesiat holubov – vraj ich nemá momentálne spočítané, lebo zopár mu ich z holubníka vyniesla prefíkaná kuna – teda ten môj kamarát mi povedal, že existujú ľahšie, ale aj náročnejšie preteky. Z tých ťažších, ak príde nevyhovujúce počasie, najmä búrky, sa mu vraj niekedy nevráti aj polovica holubov. Vtedy je nešťastný. Ako moja stará, keď jej toť líška vyniesla tri kury a našla z nich v blízkom lesíku len hniezda rozkmásaného peria. Darmo sa paprčila na zbojníka. Ten si už len ňufák olizoval...
V neďalekej dedine žil istý Vendel Mozol, ktorý choval doma zajace. Ako som sa raz bol dozvedel od známych pri pive, mal vo svojich zajačincoch kadejaké fajty, ba v kúte chlieva spravil jednému páru srstnáčov akýsi cárok – ako prasatám. A veru tieto zajace boli nebývalých rozmerov a naozaj sa veľkosťou podobali na svinky. Strážil ich ako oko v hlave a s pýchou ich ukazoval každému, kto ho navštívil.
Jedného dňa k nemu prišiel Rudo Martikán zo susednej dediny. Tak isto bol vychýreným zajačiarom. Chcel sa s Vendelom dohodnúť na jednom obchode – Vendel mu požičia samca tej obrovskej fajty, čo má v chlieve, na chov a Rudo mu dá za to párku belgičákov. Vendel chvíľu váhal, no potom sadol na svoj bicykel Ukrainu a išiel do susednej dediny uskutočniť onen obchod so zajacmi. Rudo mal tiež Ukrainu a viedol ho. Došli na dvor, vymenili si zajace. Keďže každý handel či kšeft priam kričí po prípitku, zastavili sa obidvaja chlapi v krčme. Vypili tu veru zopár poldecákov ostrého a nejaké to pivo. Rudo bol doma, mal tu kopu kamarátov a už by sa bol vari aj pustil s nimi hrať mariáš, ale Vendel ho upozornil, že už musí ísť domov. Na dedinu nečakane sadla tma. A tak sa priatelia po bratsky rozlúčili a Vendel nasadol na bicykel. Pustil sa priam do neznáma. Mal už poriadne pod čapicou, viedlo ho z jednej strany cesty na druhú. Prišiel až k mostíku cez potok. V temnote zbadal jeho bočnú konštrukciu, ale teraz ju videl dvojmo. Rozhodol sa pre nesprávny smer – bác do potoka! Veru si aj ublížil, aj hlavu rozbil, no voda ho trochu prebrala. Omráčený sa vypotácal z potoka. Táral sa vtedy až do samého rána...
Na druhý deň zistil, že nemá ani bicykel, ani zajace. Neostávalo mu inšie, len hľadať, čo stratil. Bicykel vraj napokon našiel v akomsi dvore, ale so zajacmi sa mohol už len rozlúčiť. Keď prišiel k potoku, do ktorého spadol, videl vo vode tašku. Trčali z nej chvosty i labky obidvoch belgičákov. Zalial ich studený prúd vody v koryte...Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
