odcu vo vlaku vykonával takmer dvadsať rokov. Mal rád svoju prácu, aj keď častokrát bol kvôli nej vystavený nadávkam cestujúcich. Bol miernej povahy, no občas musel výtržníka, na ktorého dobré slovo neplatilo, chytiť za golier a odovzdať do rúk polície. Za tých dvadsať rokov zažil všeličo. Spomína si, ako študentky, ktoré išli ráno do školy, zatiahli ručnú brzdu. Mysleli si, že urobili dobrý fór, keď však vlak zastavil a ony sa dozvedeli o pokute, oči sa im zaliali slzami a úpenlivo prosili, aby im odpustil. Občas sa niekto zabarikádoval na záchode. Vedel, ako takéhoto vyznávača cestovania „načierno„ dostať von. Všeobecne však bol u cestujúcich obľúbený. Popri kontrole lístkov si s tými, čo chodili pravidelne, rád podiškuroval, zavtipkoval, zakibicoval kartárom. Rodičia mu zomreli, keď bol malý chlapec, starali sa oň starí rodičia. No pred dvomi rokmi umrel aj starý otec, a tak v chalupe na kraji dediny býval so starkou. Nebolo dňa, aby mu nepripomenula ženbu. „Keď sa pominiem, kto sa o teba, chlapče, postará. Cítim, že už tu dlho nebudem. Potrebuješ ženskú ruku. Aby ti mal kto navariť, oprať,„ hovorievala. Zbytočne jej vysvetľoval, že jedno i druhé zvládne. Ona si húdla svoje. Aj keď sedel s kamarátmi na pive, vždy prišla reč na ženy. Doberali si ho, že nemá žiadne skúsenosti. Rozprávali vtipy, na ktorých sa rehotali ako kone. Nechýbali rôzne pikantné historky. Väčšinou v nich dominoval železničiar, starý mládenec, ktorého mali paničky rady, kvôli tomu, že vedel dobre robiť „dierky„. Nedal sa im. Aj on prišiel so svojou troškou do mlyna, keď im hovoril o murárovi, ktorému žena nasadila parohy s kominárom. Mal na to dôvod. Kamaráti Jano, Fero i Laco boli murári a Jožko zasa kominár. Ich slovný súboj bol vyrovnaný. V poslednom čase si všimol vo vlaku peknú žienku. Bola síce ryšavka, no nie typická, s červenými vlasmi. Jej bujná hriva bola gaštanová, na nose mala zopár pieh, ktoré sa mu zdali rozkošné. Chcel nadviazať rozhovor, nejavila však záujem. Takmer každé ráno čítala knižku, alebo zasnene pozerala von oknom. Rád by zistil, čo robí, najmä aký je jej „stav„. Nedarilo sa mu vypátrať jedno ani druhé. „Máš ale smolu, Michal,„ ľutoval sa. „Keď si konečne objavil ženskú, ktorá by stála za to, je zadaná.„ Jedno ráno si totiž všimol na jej prste prstienok s bielym očkom. Ak nie je vydatá, určite aspoň zasnúbená. Takáto pekná žena predsa nemôže byť slobodná. Jej vek odhadol na tridsať rokov. Aj to by bol problém. On má vyše štyridsať, ona je o minimálne desať rokov mladšia. Vždy keď vyšiel z kupé, kde sedela, smutne si zavzdychal. „Prečo len ten sprievodca na mňa tak pozerá,„ rozmýšľala Jana. Keď išla touto trasou prvýkrát a on sa na ňu zadíval, myslela si, že si nebodaj voľačo obliekla naopak, alebo jej na tvár sadla sadza a ona je špinavá. Keď sa poobzerala v zrkadle, zistila, že to nebol pravý dôvod. Čoskoro sa dovtípila, že sa mu páči. Tvárila sa, že si to nevšíma. Pravdupovediac, mala mužov plné zuby. S Petrom chodila päť rokov. Pred mesiacom sa dozvedela, že ju podvádza s istou kolegyňou. Vrátila mu snubný prsteň so slovami, že ho do konca života nechce vidieť. Ľútosť, žiaľ a zlosť ju ešte neprešli. A tak aj sprievodcove ohnivé pohľady ignorovala. O tri mesiace neskôr osud zapracoval. V to ráno Jana zaspala. Keď zbadala na budíku, koľko je hodín, takmer sa rozplakala. Bola rada, že sa zamestnala v prosperujúcej firme, nechcela, aby si mysleli, že je nezodpovedná a chodí neskoro. Ešteže je piatok a bude víkend, na ktorý sa veľmi tešila. Plánovala výlet s neterou, ktorá prišla večer z Bratislavy. Teraz si spala v posteli a spokojne oddychovala. Ako jej závidela. Rýchlo schytila tašku, dáždnik a rozbehla sa smerom k stanici. „Cestovné lístky prosím,„ zaznelo v dverách. Keďže ho nestihla kúpiť na stanici, otvorila tašku, že vytiahne peňaženku. Práve keď k nej prišiel sprievodca, držala v rukách namiesto peňaženky podprsenku. Neveriacky na ňu pozrel. Bola červená ako rak. Peňaženku v taške hľadala zbytočne. Ráno omylom zobrala tašku svojej neteri, ktorá v nej mala spodné oblečenie, pančušky a rôzne dezodoranty. Bola bezradná. Najradšej by sa videla pod zemou. Do okresného mesta sa doviezla zadarmo. V pondelok popoludní čakal Michal Janu pred budovou, kde pracovala ako referentka. Pozval ju na pečeného pstruha a dobré biele vínko. Neodmietla. Onedlho bola svadba. Dnes už majú dve pekné deti. Tie zo všetkého najradšej počúvajú historku, ako sa ocko a mama zoznámili.
Iveta Hažíková
