teľa
Stojíme pred vchodom podlhovastého domu, na ktorý je napojená drevená šopa. Fasádu domu nastriekali podľa najnovšej módy nažlto. Pred nami sa rozprestiera záhrada plná farebného lístia a v jej rohu stojí záhradný domček, akási letná kuchyňa. Z cesty do dvora sa hadí úzky chodník, ktorý je prehradený dvoma bráničkami. Jedna z nich sa opiera o mohutný orech s rozkošatenou korunou. Vonku vytrvalo prší, iba z času na čas vykukne spoza chmár zubaté slnko a hodí na záhradu za náruč lúčov. Vzduch je presiaknutý vlhkosťou. Od severozápadu podúva studený jesenný vietor. Nuž a v takomto nečase som prišiel navštíviť svojho priateľa, bývalého učiteľa Alfonza Targoša. Pred troma rokmi prekročil sedemdesiatku.
Už samotný vek hovorí, že Alfonz Targoš, ktorému známi familiárne hovoria Fonzo, prežil toho v živote veľa. Narodil sa ešte za bývalej republiky. Prežil druhú svetovú vojnu, budovateľské úsilie a roky socializmu i komunizmu, ba dožil sa aj revolúcie a s ňou spojených spoločensko - ekonomických premien. Mohol si teda z čoho vyberať.
Poslali ho na východ
Najskôr si spomenul na svoje učiteľské začiatky. V rokoch po vojne študoval na Učiteľskej akadémii v Turčianskych Tepliciach, ktorú úspešne ukončil v roku 1950. Aj keď je rodený Kysučan, jeho prvé učiteľské kroky smerovali na východné Slovensko.
„Netušil som, že ma pošlú na východ, ale taká bola vtedy doba,„ spomína si Alfonz Targoš na búrlivé päťdesiate roky. „Učitelia zo západného Slovenska podľa vtedajšej doktríny si nachádzali pôsobisko na východnom Slovensku a ich kolegovia z východného Slovenska museli chtiac – nechtiac obsadiť západ. Pripomínalo mi to vojenský režim, lebo ten sa vyznačoval podobnými nezmyslami.„
Nesťažuje si však, pretože aj v tomto kúte republiky sa stretol s milými a pohostinnými ľuďmi. Býval, ako sám hovorí, priam pod Duklou v izbietke u súkromníka. Pozná dediny Kajňa, Trepec, Kelča, ale najmä Benkovce. Učilo sa tam v drevenom baraku. Domy v tej dobe boli ešte pokryté slamou. Tešilo ho, že si občas môže zahrať v miestnom kostolíku na organe. Hudba ho upokojovala...
Na východe učil rok a pri prvej príležitosti poslal žiadosť do Prešova o preradenie na Kysuce. Keď sa mu to podarilo, od uľahčenia si vydýchol. Veď mnohí učitelia ostali na svojom nanútenom pôsobisku – oženili sa tu, učiteľky sa povydávali a už sa do rodísk nevrátili. Ďalšími jeho profesionálnymi zastávkami boli Oščadnica, Čadca a Horelica. Pôsobil vo folklórnych súboroch Kysučan a Drevár. Ako učiteľ slúžil vlasti plných štyridsaťdva rokov.
Cez kamenný most
Alfonz Targoš, keďže už bol takmer mládencom, si celkom dobre pamätá na roky vojny. Najmä na tie posledné. Vtedy nemecké vojská ustupovali pred Červenou armádou a zakopávali sa, kde sa dalo. Sovietské vojská im však nedali vydýchnuť. Strategickými miestami v tej dobe boli najmä mosty cez rieky. Patril k nim aj kamenný most cez riečku Bystricu v Krásne nad Kysucou. Prežil všetky strádania vojny. Stojí na ňom socha sv. Jána. Asi odjakživa.
„Boli sme vtedy už žiakmi vyšších ročníkov, nuž ale však každý vie, ako sa chodilo počas vojny do školy,„ vysvetľuje Alfonz Targoš. „Ležali sme vtedy v tráve na Lazoch a pozorovali sme život v doline. Mrvila sa Nemcami, ktorí tiahli smerom na sever Kysúc.„
Cez už spomínaný kamenný most – v súčasnosti ho nazývajú starým mostom – prechádzali nemecké autá a ťažké mechanizmy. Všade hluk motorov. Nemci sa ponáhľali. Od východu sa už totiž ozývala streľba. To postupovali sovietské vojská a kdesi pri Zborove sa ich snažili fašisti zastaviť. Márne. „Pre nás chlapcov to bolo, samozrejme, dobrodružstvo. Málo sme si uvedomovali, čo sa vlastne deje. Ale vedeli sme, že udalosti, ktorých sme svedkami, sú veľmi nebezpečné a že musíme byť ukrytí, kým sa všetko neskončí...„ Ale prišli oveľa ťažšie chvíle. To, keď sa do kalinovských dvorov nasťahovali červenoarmejci.
Streľba spoza Kysuce
Kalinov je miestna časť Krásna nad Kysucou. Roku 2000 tu vysvätil kardinál Ján Chryzostom Korec kostol, ktorý navštevujú miestni veriaci.
Ale vráťme sa znovu o takmer šesťdesiat rokov dozadu. Od východu, z bystrickej strany sa cez dolinu prevalil jeden z frontov. Malý Alfonz bol vtedy s otcom v šope, keď obidvaja počuli vonku zvláštny zvuk. Akési burácanie. Vybehli na dvor a vidia, ako sa cez plot rúti mohutný nemecký tank. Takto prešiel aj cez ostatné kalinovské dvory, nič mu nestálo v ceste. Otec so synom nelenili, opäť zmizli v šope. Tank sa rútil ďalej, za ním bežali pešiaci. Zastavili sa vraj až pod Holým dielom na druhej strane Kysuce. Tam sa načas zakopali.
Po stopách Nemcov, cez zničené dvory jednotlivých hospodárstiev prechádzali onedlho sovietski vojaci. Ľudia ich nazývali jednoducho Rusi. Vojaci boli zmorení a hladní, brali všetko, čo im prišlo pod ruky. Jedna vetva vojska postupovala cez Lazy, po ľavej strane Bystrice, druhá cez Kalinov. Štekali guľomety a samopaly. Ľudia sa báli.
„Rusi sa zastavili aj na našom dvore,„ hovorí Alfonz Targoš. „Pamätám si, že tu bolo mnoho vojska. Stáli tu tiež kone, ktoré ťahali za sebou delá.„
Vojaci sa rozložili v priestrannej záhrade. Dúfali, že si uprostred kalinovských stavenísk oddýchnu. Cítili sa tu bezpečnejšie ako na holom priestranstve.
Lenže Nemci ich spoza rieky ďalekohľadom spozorovali. Hneď začali na nich páliť tankové granáty. V krátkom čase len na dvor Targošovcov dopadlo asi pätnásť striel. Jedna z nich najskôr dopadla vedľa koníka, stojaceho v záhrade a zranila ho na kolene. Bola to žrebná kobyla. Ranu jej bolo vidieť na prvý pohľad. Silno krvácala.
Jeden z Rusov pristúpil k môjmu otcovi a spýtal sa ho „Chačéš lóšaď?„ pokračuje v spomienkach Alfonz Targoš. „Otec iba zavrtel hlavou. Nechačéš? povedal Rus, podišiel ku kobylke a zastrelil ju.„ Bolo to hrozné, nič podobného vraj predtým nevidel.
Keď všade dookola začali vybuchovať granáty, všetci sa snažili ukryť v pivniciach. Zázrakom bolo, že žiadna zo striel nezasiahla domy. Akurát na priestranstve medzi Targošovcami a istým Škerenčákom dopadol hvízdajúci granát. Škerenčákov dom bol drevený, iba sa otriasol pod náporom výbuchu a ostal stáť. Lenže na vedľajšom, murovanom dome sa uvoľnila celá stena a zrútila sa. Ešte šťastie, že tesne predtým sa podarilo jednému z vojakov preskočiť cez okno v tej stene, takže po výbuchu letel do pivnice dolu hlavou...
Na druhý deň sa Nemci začali sťahovať na horné Kysuce a sovietské vojská okamžite opustili dvory. Ostali stopy po granátoch, pováľané ploty, zasypaná studňa, zabitá žrebná kobyla. Vojna sa v Kalinove definitívne skončila...
Ako mi Alfonz Targoš na záver povedal, nemecký tank zničili až niekde pri Turzovke. Teraz mi ukazuje miesta, kde sa všetko udialo. Obnovenú záhradu, v ktorej stoja zajačince, niekde ich volajú aj koterce, obnovenú studňu, dvor a rodičovský dom, postavený ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia. Okolo nôh sa nám mocú dve sivé mačiatka a potichu pradú.
Ladislav Hrubý
Foto: autor