značiť na celý život. Spomeniem len napríklad takú svadbu. Ľudia sa ženia a vydávajú. Niekedy sa potom aj rozvádzajú, ale to je už trošku smutnejšia životná kapitola. So starou sme sa brali mladí, boli sme plní očakávania a neotrasiteľných ideálov. Myslím si, že sa nám to podarilo. Niekoľkokrát sa síce stará chcela so mnou rozviesť, ale to len naoko, veď čo by bezo mňa robila. Vždy sme sa dokázali udobriť. A teraz, keď sme už starí, lebo sme dedo a babka, máme úplne iné starosti...
Ale poďme k našej kronike. V susednej dedine sa raz ženil mládenec Tono, vyučený elektrikár. Jeho špecialitou bolo, že opravoval zásuvky a iné zariadenia zásadne pod prúdom. Dali sme mu vypiť akurát zo dva, zo tri štamperlíky slivovice a práca mu išla od ruky. Už ho vraj aj bola kopla zopárkrát elektrina, ale prežil a stal sa voči nej, ako sa hovorí, imúnny. Aj toto slovo mám od zaťa, lebo on je niečo také ako filozof a prečítal veľa vedeckých kníh. Nuž sa teda Tono lúčil so slobodou a za ženu si bral jedno dievča z vrchov. Volalo sa Marka. Ako sa mládenec dostal až hore na vrchy, to vie len pánbožko.
Pred samotnou svadbou, ako to už býva, vládol v obidvoch rodinách veľký zhon. Skoro ako pred vianočnými sviatkami. Piekli sa tzv. suché zákusky, ktoré vydržia dlhšiu dobu a nepokazia sa, navštívil sa krajčír kvôli svadobnému oblečeniu. Pripravovali sa pozvánky pre najbližšie rodiny a zháňala sa pijatika. Tá bola vždy dôležitá, lebo bez nej by svadba nemohla byť. A mladí si u klenotníka kúpili zlaté prstene.
Tak prišla k jednej z rodín, tuším to bola ženíchova rodina, aby sa prsteňmi či obrúčkami pochválili. Nuž a Tonova mamka bola zvedavá, ako sa im tie obrúčky hodia na prstenníky. Hneď to aj vyskúšali. Lenže... milému ženíchovi vypadol prsteň z dlane. Všetci zhíkli a hneď sa pustili do jeho hľadania. Chodili štvornožky po dlážke, popod stôl, nazreli aj pod posteľ, ale po prsteni akoby sa zľahla zem.
Až tetka Verona, ktorá pre rodinu piekla zákusky, pri tom hľadaní narazila nosom do ženíchovej nohy, zavadila ním o novučičké nohavice. Vtedy sa nosili také dolu zahnuté, s manžetou. Myslím si, že aj teraz prichádzajú do módy. Nuž a tetku napadlo, či sa prsteň neskotúľal práve tam. A naozaj – ženích Tono ho vylovil z pravej manžety! Všetkým odľahlo na srdci i na duši. Svadobný prsteň, ten nájdený drahocenný poklad, hneď na mieste zapili...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
