re Slovákov neobyčajným zážitkom. Že si tohto „veľkého„ človeka vážia, ukázala návštevnosť v mestách, kam svätý otec zavítal. Potvrdzujú sa tak slová, že človek sa neustále usiluje pozdvihnúť z hmoty k forme, zo skutočnosti k možnosti, zo sveta k Bohu. Zároveň aj tie, že piesočné hodiny nepripomínajú iba rýchle plynutie času, ale zároveň aj prach, na ktorý sa raz obrátime. Mnohí návštevu sledovali v televízii a tak v priamom prenose videli, kto všetko prišiel hlavu katolíckej cirkvi pozdraviť. Mnohí naši predstavitelia sa pred samotnou návštevou „vyspovedali„ a prijali sviatosť oltárnu. Jedni túto „kajúcnosť„ kvitovali, iní sa nad „kajúcnikmi„ pousmiali a v duchu si povedali, že treba počkať, aký účinok to bude mať. Ak nešlo iba o pretvárku, úmysel „polepšiť sa„ by sa mal preniesť do ich života. Nielen osobného, tiež politického. Koniec našej zábavy? Koniec hádkam v parlamente? Opozícia, koalícia zasadne do lavíc ako jedna rodina a v takom duchu sa bude odvíjať aj ďalšia situácia na Slovensku. Politici sa prestanú urážať, nadávať si do zlodejov a vyčítať, kto nakradol viac. Toľko radosti pre naše „skúšané“ Slovensko. Naši predstavitelia sa vyspovedali zo zlých skutkov, prijali pápežské požehnanie. Všetci by nám mali závidieť. Veď nech je ústava štátu hocijako dokonalá, všetko záleží na tých, ktorí majú v rukách moc. Zobuďme sa. Vidíme, že každá eufória časom pominie a všetko sa vráti do starých koľají. Ak je človek nešťastný, má to vždy rovnakú príčinu - nedostatok viery. Týka sa to aj viery v našich politikov. Máme ešte nejakú?
Iveta Hažíková
