jesene, bývajú u nás jarmoky. Voľakedy sa na takom jarmoku predávali domáce výrobky z dreva a plechu i onuce. Dnes, ak si všimnete, je všade samá umelina. Akési čačky-mačky. Ostali vari len marcipánové srdcia a trúnok, ktorý predávajú v búrlivých pohostinstvách. Ba vlastne ten alkohol či pálenka už nebýva ako za starých čias, akosi čudne páchne a strašne z tej gebuziny bolí hlava. Ja si dám radšej doma so starou za kalíšok pravej domácej – prepáli hrdlo i vnútornosti, zaženie, ako sa hovorí, červíka. Aj hlava je na druhý deň v poriadku...
Stalo sa to pred mnohými rokmi, keď sa ešte v krčmách podával celkom obstojný trúnok a čapovalo sa poctivé, vzduchom pumpované pivo. Žiadne prísady, žiadne bublinky – ako poctivá panna. Nuž, ale niektorí ľudia už vtedy nepoznali mieru, ba vlastne celé dejiny ľudstva sú dejinami pijatiky a prejedania sa. Ak si prečítate kadejaké kroniky z barbarských dôb i zo stredoveku, zistíte, že sa len pilo a prežieralo. Ľuďom vreli bruchá. Akurát chudobní mali práve na pijatiku. Aj tí boli takí – čím chudobnejší, tým viac pili... Nuž, ale moje rozprávanie je o strýkovi Leonardovi a vdovcovi Vendovi. Nie, neboli nejakí príbuzní, len sa poznali z videnia a na jednom jarmoku sedeli spolu na tráve a popíjali. Blížilo sa už poludnie a oni si kúpili ešte fľašku slivovice. Vonku vládol svetu krásny, slnečný čas. Predčasné babie leto. V povetrí poletovali osy. Maškrtili na sladkostiach, ale daktoré popadali aj do piva a spili sa pod obraz boží. Keď ich so zvyškom piva vyliali na cestu, tancovali na nej a nie a nie vzlietnuť. Mnohé tu ležali rozpučené podošvami topánok.
Leonard a Vendo teda pili a fajčili, akoby voly predali. Odrazu sa Vendo schúlil na mäkkej tráve a zaspal. Chrápal ako medveď. Leo-
nard sa snažil postaviť, no vždy ho to hodilo nazad na trávnik. Teraz už pil rovno z fľaše. V očiach sa mu začali miešať farby, ľudia splývali, vlnili sa a potom to prišlo... Zrazu iba rozhodil ruky a ostal v bezvedomí. Ešte že si to všimol jeden z jarmočníkov. Zbadal chrčiaceho chlapa a vedel, že ho dusí vlastný jazyk...
Okolo postihnutého sa v tom momente zhrkol celý jarmok. Doktor spravil potrebné opatrenia, a keď videl ležiaceho Venda, ako si spokojne chrní, prehovoril k ostatným: „Vidíte, toto je chlap! Vypije si síce, ale zaspí...„ „Dáte si s nami, pán doktor?„ spýtal sa ho jarmočník, čo zachránil Leonarda. „Nalej, veď to už máme šťastne za sebou,„ prikývol doktor. Jarmok trval až do večera. Ešte dlho sa o ňom rozprávalo ako o vydarenom.
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
