ten sa pozvoľna mení na lesnú cestičku, lemovanú ihličninami. Smrek, smrekovec, jedľa, borovica... V tôni lesných majestátov sa skrývajú aj ostružiny. Ich sladké tmavé plody lákajú a nútia na odpočinok. Postupne sa blížime k samému nebu...
A tu, na otvorenom priestranstve nás znenazdajky privíta jedna z mnohých kysuckých osád. Sme U Lastovicov. Obloha bez obláčika, fúka občerstvujúci vánok. V pozadí sa črtajú drevené chalupy. Osada, ako sme sa dozvedeli od jedného z tunajších tzv. letných návštevníkov, dostala názov podľa prvých osadníkov. Boli to vraj traja bratia Lastovicovci z Krásna nad Kysucou. „Postavili dom a začali obrábať pôdu,„ hovorí Vladimír Škerenčák. „Postupne sa k nim pridali ďalší. Medzi prvými, ktorí sa rozhodli žiť na tomto mieste, prakticky pod nebesami boli aj Pagáčovci...„ Vieme, ako žili ľudia v minulosti. Miestne kopanice boli postupne osídľované na základe tzv. valaského, neskôr kopaničiarskeho práva. Nové pozemky, nové stavby, čistý horský vzduch, ale predovšetkým každodenná drina – taký bol život osadníkov. Ešte v roku 1970 žilo na kopaniciach vyše tridsať percent obyvateľov Kysúc. Jaroslav Pagáč je v osade ako doma. Pochádzajú odtiaľto jeho rodičia a zanechali mu dom. Zreštauroval ho, urobil doplnky. Stavba ožila, stala sa príbytkom v letnom i zimnom období. Na vine je tiež turistika. Hory lákajú každého. Sú plné vône a očisťujúceho pokoja. „Z Krásna nad Kysucou vedie smerom na Raču turistický chodník,„ vysvetľuje nám Jaroslav Pagáč. „Je nenáročný, a preto ho využíva mnoho turistov. A to aj v zimnom období na bežkách po upravenej trati...„ Jedného júlového dňa, bolo to vlani, sa Jaroslav Pagáč a Vladimír Škerenčák rozhodli, že v osade postavia kaplnku. Každý rok sa tu budú konať omše. Ľudia ju potrebovali, pretože za Božím slovom museli putovať až do obce, súčasného mesta. Poriadna trasa. A ešte sú tu vedľajšie osady – U Kuljovských, U Jarabicov, U Maslákov i U Hackov. Cesta za modlitbami sa podstatne skrátila. Kaplnku, ktorú postavili prakticky za rok, vysvätil iba pred niekoľkými dňami miestny pán dekan Pavol Špita. Boží stánok má slúžiť aj ako oddychové miesto pre turistov. V osade, ktorá nemá viac ako desať domov, ostali ešte traja ľudia. František Jarabica tu počas letného obdobia pasie svoje ovečky. Vidíme ich roztrúsené po svahu. Emil Pagáč a Mária Kormancová ostali verní pôvodnému prostrediu a nezabudli ani na záhrady. Starajú sa o stromy, pestujú ovocie i zeleninu. Ostatné okolité domy obsadili poväčšine chalupári z Ostravy, Karvinej, Kysuckého Nového Mesta a zo Žiliny.
Osada, ktorá sa priam dotýka oblohy, teda dýcha svojou neopakovateľnou atmosférou. Kaplnka bude lákať ostatných, aby sa spolu stretali na kus reči. Budú spomínať na niekdajšie časy. V drevených domcoch, sviežich záhradách a dvoroch. Ľudia sa zžili s prírodou... Ich deťom, vnukom a vnučkám sa aj takýmto spôsobom priblíži minulosť, vzdialený život v dreveniciach z kameňa a dreva. Budú vedieť, že kameň je ich základom. Drevo mu odjakživa vdychovalo život...
Ladislav Hrubý
Foto: autor
