u vrchu Budín
Na svete je veľa náhod. Stretnete sa napríklad s niekým, koho ste nevideli dlhé roky, takže vám ten človek takmer vypadol z pamäti, na prvý raz vyhráte v športke, zoženiete vzácnu knihu, po ktorej ste dlhé roky túžili, alebo vám v práci podstatne zvýšia plat, čo je v našich končinách, určite budete so mnou súhlasiť, nepredstaviteľné. Ja som mal to šťastie, že som si náhodou vypočul rozprávanie o jednej samote, nachádzajúcej sa pod samým vrcholom zalesneného kopca, v tieni storočných líp. Rozprávanie ma natoľko zaujalo, že som si samotu išiel pozrieť osobne.
Drevenica
s kamenným prízemím
A čakala ma poriadna fuška – túra hore strmým svahom, posiatom mohutnými smrekmi a smrekovcami. Vyštartoval som z kalinovskej doliny, ktorá patrí do katastra Krásna nad Kysucou. Vedel som, že zdola vedie chodník od Kollára, to je zasa miestna časť Kalinova, no nenašiel som ho. A tak sa trmácam hore kopcom, ktorému dali nečakaný názov Budín. Udychčaný a spotený sa dostávam k cieľu. Predo mnou sa otvára priestranstvo ohradené plotom. Je obrovské. Za plotom naďabím na zákopy z druhej svetovej vojny. Ako som sa dozvedel, budovali ich Nemci ako obranu proti postupu frontu z východu. Ťahajú sa lesom až na Zborov, kde sa končia v Čarovej jame. Pred zákopmi každých päťdesiat metrov umiestnili guľometné hniezda. Nemcom sa tu podarilo načas zastaviť postup červenoarmejcov.
Teraz kráčam priestranstvom. Je to široká lúka, na ktorej rastú najmä slivky. Zopár si ich oberiem do tašky, aby som sa nimi občerstvil. Môže z nich byť dobrý kompót. Alebo slivovica. Prejdem asi dvesto-tristo metrov, keď zrazu cez hustý porast zbadám obrysy chatrče. Prídem bližšie. Je to drevenica s plechovou strechou. Ale najviac ma púta vysoký múr z kameňa. Je to akési prízemie, kde sa doteraz zachovala stajňa a pivnica. Múr je asi dva metre široký. Nad ním stojí konštrukcia drevenej chalúpky, dnes už zreštaurovanej. Pôvodne bola pokrytá šindľom, ale dlhé roky stála opustená, a tak sa do nej zahryzol zub času. Iba nedávno ju kúpil chalupár zo Žiliny a keďže šindeľ na mnohých miestach zhnil, nový majiteľ pokryl krov plechom. Nehodí sa do prírody, ale dlhšie vydrží.
Život v usadlosti
V dome U Kráľa žil pred mnohými rokmi Ján Šľapka. Bol vychýreným drotárom. Jeho ženu Antóniu prezývali Tonárka. Od jari do jesene vraj chodila bosá. Pokožka na chodidlách jej stvrdla, takže sa podobala podošvám na topánkach. Šľapkovci mali spolu tri deti – dve dcéry a syna. Otec Ján prešiel ako drotár Rusko a kus Ázie. Po návrate domov vždy rozprával ostatným, ako sa žije vo svete, aj o tom, že v Rusku vládne komunizmus. Ľudia, celý život odkázaní na svoju rodnú hrudu, takže sotva vystrčili päty z chotára, ho dychtivo počúvali. Každého drotára – pútnika, ktorý prešiel kus sveta, považovali v dedine za skúsenejšieho a múdrejšieho.
Život na Kysuciach bol za prvej republiky biedny. Naozaj kraju vládol poväčšine kameň a potom sa tu ešte rozprestierali šíre lesy s pasienkami. Urodil sa akurát zemiak, aj to nie vždy. Pastierov bolo neúrekom. Jeden z nich Ondrej Šustek mi rozprával, ako so susednými pastiermi doslova bojovali o Kráľovu jamu, širokú lúku, ktorá sa nachádzala pod usadlosťou. V zime sa spoločne schádzali v drotárovom dome, aby tu v teple pokojne podebatovali o svojom živote a o frajerkách. V lete museli prísť na oplátku mlátiť slamu na ručnej mláťačke. Nič nie je, ako sa hovorí, zadarmo.
Z rozprávania dcéry Márie
Pani Mária Kucharčíková je dcérou drotára Šľapku a vyrastala na samote. Hoci má už svoje roky a natrvalo sa upísala dôchodcovskému veku, ešte stále pred sebou vidíte čipernú ženu, ktorá neposedí na jednom mieste. Aj počas mojej návštevy bola vonku. Kosila priestranný dvor elektrickou kosačkou. „Pýtate sa, ako sme žili U Kráľa?„ ihneď zareagovala na moju prvú otázku. „Čo vám budem hovoriť, ťažký to bol život. Všetci sme boli odkázaní sami na seba, na svoje ruky.„ Pôvodná chalupa ešte pred vojnou vyhorela, nuž sa museli uchýliť do pivnice. Otec potom spravil chliev, presťahovali sa načas doň a žili spolu so statkom. Zhotovili si aj kolibu z chvojiny, ale tá cez zimu len ťažko mohla slúžiť ako útočisko pred mrazom. Aby postavili nový dom, museli chodiť doslova po žobraní. „Prešli sme celú dedinu a brali sme, čo nám ľudia dávali,„ zamýšľa sa nad vtedajšími udalosťami pani Mária. „Niektorí z vreciek horko-ťažko vylovili sotva korunu... Ale dostali sme drevo od Paľa Masaryka a Vinca Jantoša. To bolo dôležité.„ Nejaké peniaze na stavbu sa im teda ako-tak podarilo vyzbierať, a tak sa mohli pustiť do práce. Matka nosila z dediny hore strmým chodníkom piesok i vápno a potom rukou hádzala na stenu maltu. Otec vtedy chorľavel. Trinásťročná Mária si musela sama vedieť nakuť kosu a potom ňou kosila lány trávy. Hrabala ho a znášala usušené do senníka, aby kravička cez zimu nehladovala. „Na jar sme zasa sadili aj dvadsaťšesť či dvadsaťsedem vriec zemiakov,„ dopĺňa. „Výnos bol okolo sto vriec, takže sme sa museli poriadne popasovať, kým sme úrodu zniesli z role do pivnice. Keď sme vyhoreli, po múku, maslo, vajcia a dokonca aj chlieb sme museli chodiť do Čadce. Pamätám si, že ako dievča som ten chlieb niesla v batôžku. Keď som kráčala hore, zrazu mi jeden bochník z batôžka vypadol a kotúľal sa dolu svahom. Chtiac – nechtiac som musela bežať za ním a znovu sa štverať do kopca...„ Dom postavili asi za šesť rokov. Potom si už mohli dovoliť viac. Chovali prasa a dve kravy. Ľahšie sa im dýchalo, aj keď im ostala každodenná drina. Dcéra si počas rozprávania zaspomína aj na svojho otca. Mala ho rada. „Môj otec boli chýrny drotár,„ hovorí s úsmevom. „Ale ešte počas prvej svetovej vojny boli v zajatí v Rusku. A práve vtedy tam bola tá revolúcia. Po návrate domov často rozprávali o boľševikoch a komunizme – to, čo videli a počuli.„ Otec bojoval vraj aj na Done. Mohutná rieka sa po prudkých bojoch zmenila na rieku krvi. „Bola to vraj strašná bitka,„ pokračuje pani Mária v spomienkach. „Množstvo mŕtvych, vojaci sa ukrývali, kde sa dalo. A tak môj otec skočili do tej krvi, odtrhli si rákos a ponorili sa. Keďže mohli cez rákos dýchať, zachránili sa.„ Otec vraj nikdy nepil, akurát poťahoval z fajky. Nikdy na nikoho nestrieľal, radšej sa dostal do zajatia. Vedel, kde sa nachádza každý štát na svete. Ovládal ruský i nemecký jazyk. Keď sa vrátil z Ruska, považovali ho za komunistu. Preto im pán farár odmietol vysväcovať dom...
Pohnutý osud rodiny Šľapkovcov je možno iba jedným z mnohých, ktoré uzrel tento svet. No minulosť si treba pripomínať, pretože z nej sme vychádzali, aby sme mohli kráčať ďalej.
Mária Kucharčíková pôsobila vyše štyridsať rokov ako poštárka v obci. Bola to voľakedy možno jediná poštárka na Kysuciach, ktorá roznášala poštu na chýrnej motorke značky Pionier. Rozhodol som sa, že celé rozprávanie zakončím jej slovami: „Ľudia sa dnes sťažujú, ako im je zle. Asi nezažili to, čo kedysi my. Prežili sme veľa, ale sme stále tu. Občas si zaspomíname, aby sme celkom nezabudli...„
Ladislav Hrubý
Foto: autor a archív M. K