vlastníci nedali ženám nielenže odstupné, ale ani posledné mzdy? Na slzy prepustených zamestnankýň či na sľuby ministra, premiéra a prezidenta? Bolo to smutné a nerád na to spomínam. Príbeh pratexáčok mi prebehol mysľou po nedávnych úspechoch odborárov v dvoch podnikoch a následných reakciách verejnosti na to, že sa blýska na lepšie časy. V Podpolianskych strojárňach v Detve odborári s pomocou vlády dokázali prinútiť veriteľov, aby predali podnik solventným záujemcom, a tak zabránili blížiacemu sa krachu. V Leteckých motoroch a Poľnotechu na Považí zas zamestnanci prinútili predstavenstvo, aby sa im o šesť percent zvýšil priemerný zárobok v roku a mzdový tarifný stupeň. V Považskej Bystrici navyše dokázali, že avizovaný počet prepustených zamestnancov bude nižší a zamestnávateľ bude rešpektovať ich ochranu v zmysle platných pracovnoprávnych predpisov. Na naše pomery možno nazvať spomínané prípady úspechom. Lenže, a tu treba mať na pamäti onen príbeh čadčianskych textiláčok, zatiaľ je všetko iba v podobe sľubov, či už starých alebo nových majiteľov. Aj pratexáčkam sľubovali hory-doly a napokon ich vodili roky za nos. Preto treba aj po priaznivých rozhodnutiach neustále majiteľom šliapať na päty a dennodenne ich kontrolovať. Mám na mysli kontrolu ich sľubov. A to už nie je úloha iba samotných odborov, ale aj všetkých zamestnancov. Veď o krk ide predovšetkým im.Juraj Svoreň