učičkách malé tmavé bodky. Prišlo jej zle, až sa jej zatočila hlava. Spomenula si, že o niečom podobnom hovorili mama s tetou, keď jej bratrancovi zistili leukémiu. Bola vtedy ešte dieťa, no tento detail jej utkvel v pamäti. V zlej predtuche si privinula Erika k sebe a očí jej zaplavili slzy. Zuzanine obavy potvrdili zdĺhavé lekárske vyšetrenia. Erik má leukémiu. Nad malým chlapčaťom, ktoré ešte poriadne ani neroztiahlo krídla, aby sa preletelo životom, lekári vyriekli smrtonosný ortieľ.
Zuzana vždy pri počutí, že niekto na túto chorobu ochorel, zlomila nad dotyčným palicu. Kto sa už len môže vyliečiť z rakoviny? Všetky snahy o záchranu jej pripadali márne a zbytočné a čudovala sa ľuďom, vlastne ich obdivovala, že sa s rakovinou bijú do posledného dychu. Teraz bola sama v takejto situácii. Po niekoľkých dňoch absolútnej beznádeje, preplakaných nociach sa vzchopila. Každé, aj to najnepatrnejšie slovko nádeje, ju vyburcovalo do bitky. Pri pohľade na Erikovu tváričku si nevedela predstaviť, že by svojho malého synčeka uložila do truhly a zahrabala hlinou. Chcelo sa jej kričať: „Ja si ho nedám! Veď je taký maličký a bezbranný, to radšej mňa nech si tá smrť vezme!„ Prešiel rok, dva a Erik chradol. Do schodov ledva vyšiel, po niekoľkých stupienkoch si musel oddýchnuť, chrčal ako starček. Po chemoterapii mu vyliezli vlásky, pokožka zožltla, pod očami pribudli tmavé kruhy. Bol útlučký, slabý. Len smutno pozeral na chlapcov, ako hrajú na ihrisku futbal. Nedobehol by ani pred dom. Čo mu však nemilosrdná príroda ubrala na sile tela, pridala na sile rozumu. Vynikajúco hral šach, v logickom myslení by predstihol ktoréhokoľvek vysokoškoláka. Zuzana sa mu venovala a puto medzi nimi ešte silnelo. Dušan, otec, zháňal peniaze na lieky, cesty. Staršia sestra Anka bola k bratovi ohľaduplná, vedela, že je ťažko chorý, neraz sa s rodičmi o tom rozprávala. Niekedy si v postieľke i poplakala do vankúša, bolo jej Erika nesmierne ľúto. V hrudi mal zavedenú trubičku, do ktorej mu lekári v prípade potreby len zaviedli hadičku. Telíčko mal celé dochrastavené. Keďže mal málo bielych krviniek, rany sa mu nehojili. Aj keď si cez deň dával pozor, v noci, počas spánku sa neovládol a svrbiace ranky si opäť rozškriabal. Zobudil sa s krvavými škvrnami na pyžame. Sám svoje trápenie možno ani tak nevnímal, rodičom a príbuzným však išlo srdce od bolesti roztrhnúť. Boli úplne bezmocní, rovnako ako lekári. Po troch rokoch prišla nádej v podobe transplantácie kostnej drene. V rodine sa identický darca nenašiel, no lekári ho predsa objavili v Čechách. A tak Erika čakala vážna operácia v Prahe. Zuzana tam bola celý čas s ním. Dušan v deň „D„ pricestoval za nimi a ubytoval sa u známych. Podľa vyjadrení lekárov sa zákrok podaril. Matka so synom však museli dlhé týždne bývať v igelitovom stane, v silno sterilnom prostredí. Boli odkázaní len sami na seba. Hrávali sa, rozprávali. A dúfali. Celá rodina čakala, ako sa budú prognózy odborníkov vyvíjať. Pokiaľ do troch mesiacov nenastane reakcia na lieky, vyhrali. Týždeň pred definitívnym víťazstvom dostal Erik teploty a zápal. Zuzane sa zrútil celý svet. Vedela, že je po všetkom. Vedela, že je so synom posledné dni, že už len krátko ho bude môcť hladiť, uspávať, prebúdzať sa pri ňom. Toľko mu toho chcela v živote dať, ukázať a teraz ju ten malý ubolený, holohlavý anjelik navždy opúšťa. Na svete spoznal len to nepríjemné, no aj napriek tomu na ňom chcel tak veľmi žiť. Erik sa svojich ôsmich narodenín nedožil. Zomrel tichúčko, v maminom náručí jednu letnú sobotu. Na pohrebe boli len najbližší príbuzní a pár rodinných priateľov. Ťažko opisovať bolesť rodičov i súdiť ich počínanie. Tak ako ich Erikovo trápenie zbližovalo a stmeľovalo, tak ich jeho neprítomnosť odháňala od seba. Každý sa so svojimi spomienkami uzavrel do seba a niekoľko rokov po synovej smrti sa rozišli. Zuzana sa druhýkrát vydala. Má syna. (iva)
