l horou hlboký Ondrov hlas. Bol to poľovník, nie však taký novodobý, akými sa radi stávajú podnikatelia, len aby sa udržali v trende a mohli sa pochváliť všakovakými poľovníckymi potrebami pred priateľmi. Prípadne aj nejakou trofejou. Ondro trávil v hore všetok voľný čas. Robil údržbára v hypermarkete a okamžite ako padla, štartoval starý renault a uháňal domov pre roztopašného jazvečíka Dollynu. Prezliekol sa, zvyčajne do starých vecí. Nemuseli byť originál poľovnícke, stačilo ak mali zelenú, kaki či hnedú farbu. Nasadil klobúčik a bol z neho iný človek. Cestou do lesa už obaja slintali v aute a keď vystúpili na jeho okraji, Dolly sa rozbehla ozlomkrky rovno medzi stromy a Ondro naširoko roztiahol nozdry, aby mu celým telom prešla vôňa smrečiny, materinej dúšky i vlhkého machu. Dollyne sa nozdry rozťahovali keď zavetrila srnčiu alebo zatúlaného diviaka. Boli s Ondrom nerozlučný pár. Neraz ju brával i do práce. Trpezlivo ho čakávala v aute, ktoré postavil do tieňa a nechal jej na ňom pootvorené okienko. Mala tam vodu i pár granúl na zahryznutie. Keď videla, že prichádza, išla sa zlomiť, takú mala radosť. Ondro bol starý mládenec, rodičia mu už zomreli, súrodenci bývali v Čechách. A keďže alkoholu veľmi neholdoval, nemal ani krčmových kamarátov. Občas sa vybral na nočné prechádzky a pozorovanie zveri s kolegom Ivanom. Keď driemali v spacákoch, losovali, kto doň dostane Dolly. Noci v lese bývali chladné a ona tak vedela vyhriať spacák! Stiahla sa k nohám, schúlila do klbka a za chvíľu bolo v provizórnej posteli ako v ohni. Ivan nebol taký citlivý ako Ondro. Večne mal silácke reči, nič ho priveľmi nedojalo. Azda preto, že bol iný, občas ho Ondro vzal so sebou. Trošku mu vylepšil hĺbavú náladu.
Dolly bola múdry a zároveň prítulný psík. Lenže roky si vyžiadali svoju daň. Jej reakcie sa spomaľovali, častejšie oddychovala. Raz, keď išli po schodoch do bytu, zaskučala, ľahla si a nie a nie sa pohnúť ďalej. Ondro ju vzal na ruky. Celý čas ju triaslo, no už nevydala ani hláska. Keď bolesti neprechádzali, bolo nevyhnutné navštíviť zverolekára. Ten povedal, že má poškodenú chrbticu, čo sa u jazvečíkov, najmä preto, že majú dlhé telo a krátke nohy, stáva často. Bolo potrebné nosiť ju do schodov, obmedziť pohyb. Psík to ťažko znášal. Bez pohybu a šantenia v lese chradol, z očí mu zmizli šibalské plamienky. Ondro trpel s ním. Po dlhom premýšľaní sa rozhodol, že Dolly utratí. Sám však na to nenazbieral silu. Nemohol ale dopustiť, aby sa takto trápila. Preto sa so smutnou prosbou vybral za Ivanon. Ten nerobil okolky. Vypočul si inštrukcie od Ondra, ktorému sa triasol hlas a tlačili slzy do očí. Vtisol mu do ruky pušku, položil Dolly do košíka. Doma plakal ako malý chlapec. Ivan sa však dlho nevracal. Keď po čase zazvonil pri dverách Ondrovho bytu, mal oči mokré od sĺz, trpko stiahnuté pery. Nič nehovoril. Len si sadol do kuchyne a ťažko vzdychol. Položil pušku na stôl. Ondro videl, že sa z nej nestrieľalo. Po chvíli nazbieral odvahu a opýtal sa, čo sa stalo. Ivan, aj napriek svojej povahe, nenašiel silu vystreliť na Dollynu. Keď namieril na jej útlu hlavičku a zbadal ten prosebný výraz očí, ktorým akoby mu hovorila, ja viem, že to musíš urobiť, ruka sa mu roztriasla a klesla. Vzal Dollynu a odniesol k zverolekárovi. Párkrát tam s Ondrom bol, takže tam trafil. Doktor jej pichol injekciu, po ktorej zaspala naveky. Bezvládne telo nechal v aute v košíku a vyšiel za Ondrom. Dollynu potom spolu pochovali na kraji lesa. Tam, kde vždy radostne vybehla z auta, aby sa popreháňala po lese. A keď išiel Ondro do hory, vždy sa pristavil pri neveľkom kameni, pod ktorým bola pochovaná, pohladil ho očami a ďalej už kráčal sám. Až po roku sa mu okolo nôh začal tmoliť nový psík. A keď vybehol z auta, namieril vždy rovno ku kamienku. Posedel pri ňom a počkal na Ondra. A potom sa spolu stratili medzi smrekmi.
(iva)
