enskej službe. Vtedy to znamenalo: To, čo si nevybavíš u svojho lampasáka sám, prípadne čo si sám neukradneš, nikto ti neprinesie. V dnešných časoch má tento slogan tiež svoje opodstatnenie, samozrejme, nie v súvislosti so zlodejstvom, ale so schopnosťou postarať sa o seba či firmu. Nedávno som bol na Orave a navštívil tam jednu zo základných umeleckých škôl. Bol síce čas prázdnin, ale v škole bolo ako v úli. Štyridsať žiakov a osem učiteľov tam spoločne muzicírovalo celý týždeň, a nešlo iba o domácich. Účastníci týchto majstrovských kurzov, na ktorých si cibrili intrepretačné umenie na piatich hudobných nástrojoch, boli z ôsmich krajín, a to nielen z Európy, ale aj z Kórey a Japonska. Vynikajúca atmosféra, hodiny otvorené aj pre bežných návštevníkov, koncerty pre verejnosť na Orave, Turci a v Bratislave, to všetko hovorilo nielen o perfektnej príprave, ale aj finančných nárokoch. Spýtal som sa teda riaditeľa školy či mu peniaze zohnalo ministerstvo. S úsmevom pokrútil hlavou a odvetil, že niečo išlo z vlasných vrecák študentov a pedagógov a zvyšok zháňali počas celého roka u sponzorov. Takže žiadne plače a výhovorky o prievanoch v peňaženkách. Z tej návštevy som mal dobrý pocit. Ak sa totiž vojak stará, vojak má. Juraj Svoreň
