o našej letnej súťaže.
V tomto čísle uverejňujeme prvé dva príbehy.
Pre tých, ktorí sa ešte nerozhodli, alebo uvažujú o tom, či sa podelia s nami o letný zážitok
ktorý sprevádzal pán „Amor„ ešte raz opakujeme, neváhajte a napíšte.
Veď koľkí z nás sa napríklad tento rok na dovolenku nedostanú.
Aspoň takýmto spôsobom si môžeme zasnívať, predstaviť si, že sme na vašom mieste
a oddať sa krásnemu ničnerobeniu a láske.
Pre výhercov našej súťaže, ktorú vyhodnotíme koncom leta sú pripravené pekné knižné publikácie.
Šťastie v nešťastí
Tento príbeh sa prihodil mojej priateľke, ktorá mi ho dovolila pre Vás napísať.
Už ako deti sme nedočkavo očakávali prázdniny – čas na oddych a načerpanie nových síl. V jedno prázdninové leto sme sa vybrali bicyklovať. Zvolili sme si dosť náročný terén. Moja priateľka Monika spadla a zlomila si nohu. Celé prázdniny musela stráviť v nemocnici, pretože pri operácii, pri ktorej jej zlomenú kosť spojili, dostala infekciu. „Pre mňa sa prázdniny skončili,„ povedala Monika, keď som ju prišla navštíviť. Zo všetkého najviac nenávidela nemocničné prostredie, kde ľudia často umierajú. Cítila sa veľmi sama. Raz večer, keď sa zotmelo sa išla poprechádzať po nemocnici. Zrazu na chodbe zazrela sestričku a musela sa skryť. V tej chvíli jej nič lepšie nenapadlo ako vojsť do izby, okolo ktorej prechádzala. V posteli ležal chlapec, ktorý mal obväz na očiach. Snažila sa potichu vyjsť z izby, ale buchot barlí jej to neumožnil. V tom sa chlapec prebudil a opýtal sa: „Kto je tam?„ Monika pristúpila k posteli, predstavila sa a vysvetlila mu, že sa nemala kde skryť, a tak vošla do jeho izby. Peter, tak sa volal, jej povedal, aby ostala a robila mu spoločnosť. Keď sa Monika rozlúčila s Petrom, poprosil ju, aby prišla aj nasledujúci deň. Po dňoch sa z nich stávali nerozluční priatelia a začala sa v nich prebúdzať láska. Peter sa Monike bál povedať, čo k nej cíti, pretože sa bál, že po nehode, ktorá sa mu prihodila už nebude nikdy vidieť. Nakoniec sa všetko dobre skončilo a Moniku prepustili z nemocnice a Peter opäť videl. Teraz mu už nič neprekážalo v tom, aby vyznal Monike lásku. Keď som sa s Monikou stretla, povedala mi, že to boli najkrajšie prázdniny v jej živote. Našla lásku a tá je soľou života.
Podvodník zubár
Išla som od zubára a bolo mi dosť mizerne. Tešila som sa, že si ihneď, ako prídem domov, pôjdem ľahnúť, len čo sa doplazím autobusom domov. Lenže do tej našej diery chodí autobus raz za deň a injekcia ešte stále pôsobila, tak som si išla radšej sadnúť do jednej kaviarne. Po tej injekcii som sa cítila ako nadrogovaná, takže až po dlhšej dobe som si všimla, že ma pozoruje nejaký chalan. Netrvalo dlho a stál predo mnou. „Čau, prepáč, ale videl som ťa pred chvíľou u zubára,„ povedal. „Bolí ťa to ešte?„ Pozerala som sa na neho a nemohla som si spomenúť, či naozaj v tej čakárni bol. Ale asi áno, pomyslela som si. No po chvíli som musela bežať na autobus, a tak bol náš rozhovor veľmi krátky. Na kontrolu k zubárovi som išla zase po troch dňoch. Zub ma už nebolel, a preto ma zubár veľmi vystrašil, keď ma za týždeň pozval ešte na jedno vyšetrenie. Streda o 16.00 hod., práve v tú dobu som si opäť sadla do mučiaceho kresla. Žalúdok som mala ako na vode. Otvorili sa dvere a do miestnosti vstúpil zubár. Ústa mal zakryté rúškom. Zahundrala som pozdrav, otvorila ústa a zavrela oči. Ibaže, nič sa nestalo. Opatrne som oči opäť otvorila a zbadala som už známe orieškovo hnedé oči. Ústa som asi prekvapením zabudla zavrieť. Začal mi vysvetľovať. „Prepáč mi tú pascu, ale musel som ťa znova vidieť, preto som poprosil otca, aby ťa sem ešte raz pozval. Prosím ťa, nehnevaj sa na mňa, sľubujem, že ťa tu dnes nikto nebude mučiť. Od tej doby spolu chodíme a ja mu niekedy zo žartu poviem „pán doktor„...
príbehy nám zaslala
A. K. Zborov na Bystricou
