e druhy, ale najväčšie a najkrajšie sú srdcovky. Čerešne rady navštevujú škorce. Taký vtáčik si vyletí na konár, ozobe ovocie a je spokojný. Potom si zaspieva svoj známy trilok a hneď je aj človeku lepšie pri srdci. Zatrilkuje si zvyčajne aj on. Moja stará mala vždy rada čerešne – srdcovky. Zlomila mi srdce. Na dve polovice. Až tam to dospelo. Vždy mi pripomína moju polovicu, lebo si myslí, že ju nebodaj nemám rád. Tú svoju by nerozdelila ani za svet. Má ma asi rada...
Viete, zlomila mi srdce. Ťažko sa to napráva. Pokiaľ srdce žije, a to sme sa učili aj v škole, nastávajú časy, ktorým sa hovorí láska. Srdcovky – čerešne, myslím si, sú jej znamením. Akurát škorce ich môžu pooberať.
Voľakedy, keď sme boli malé deti, chodievali sme oberať čerešne, ale potom aj iné ovocie. Jahody sa zbierajú – tie lesné majú neopakovateľnú vôňu...
A tak sme sa jedného dňa vybrali do susedovej záhradky, kde mali práve srdcovky. Vtedy letela vo svete pesnička Vlada Oravca Na čerešniach boli sme... Vyliezli sme susedovi na strom – mal tam viacero druhov čerešní – či to boli práve srdcovky, to už si veru nepamätám – oberali sme. V korune stromu nám bolo fantasticky. Bzučali včely, ba aj muchy a my sme sa tými sladkými plodmi doslova napchávali. Keď sme sa už do sýtosti najedli, mali sme akurát prázdne bruchá a cigáni nám v nich vyhrávali, z ničoho nič sme si začali spievať pesničku Na čerešniach boli sme, vietor pískal, čuli sme, susedove čerešne zdali sa nám nádherné... To sme zopakovali viackrát, niektoré slová speváka Oravca sme si, samozrejme, domysleli. Mysleli sme si, že sa nám nič nestane. Veď nám už v tých bruchách aj cigáni prestali vyhrávať... Výsledkom bolo, že čerešňami sme sa síce nadžgali, ale nás počul sused. Zakričal – padali sme ako zrelé hrušky, ba vlastne čerešne. Pretiahol nás párkrát čakanom, veru to ani nebolelo. Keď odišiel, vrátili sme sa na čerešňu znovu... Až neskôr, keď sme trošku dospeli, sme zistili, že tie čerešne sme si zaslúžili. Ale tiež sme pochopili, že existujú aj iné čerešničky. A tie sme potom hľadali, hľadali, až sme ich napokon našli. A hľadáme ich hádam aj neustále...Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
