ím stojím. Do reštaurácie chodia ľudia všelijakí. Aj takí, čo sem prídu utopiť žiaľ, zaplávať si so svojou radosťou vo vlnách dobre vychladeného koňačiku, nasýtiť žalúdok či len tak prehodiť zopár slov pri džúse a káve s priateľmi. Väčšina z hostí pritom chytí do rúk nápojový či jedálny lístok. A väčšina z hostí je i všímavá. No niektorí z tých všímavých sú len všímaví a nie sú vedomosťami o slovenčine vyzbrojení natoľko, aby vedeli rozlíšiť, že napríklad „španielsky ftáčik„ je chyba ako svet. Preto túto hlúposť budú hlásať ďalej s odôvodnením, že to čítali na jedálnom lístku, kde predsa nemôže byť chyba. A veru je. A keby len takáto. Nielen pri stolovaní, podávaní nápojov, jedál a prístupe obsluhy sa prejavuje kultúra reštauračného zariadenia. Aj ponuka v písomnej podobe ju reprezentuje. Nie raz by však nad ňou človek zaplakal. Dĺžne od buka do buka, poprehadzované písmená, nesprávne názvy nápojov či jedál, ale popri chýbajúcich mäkčeňoch aj tvrdé gramatické chyby nie sú ničím výnimočným. Ak sa teda prevádzkovateľ necíti v tejto oblasti silný a chce svoj podnik v rámci svojich možností priblížiť k dokonalosti, mal by radšej požiadať niekoho, kto „vie po slovensky„ predsa len trošku lepšie, aby mu pomohol. Nápojový a jedálny lístok ho predsa denno-denne reprezentuje pred stovkami návštevníkov. Ten, kto ich hostí, sa im prostredníctvom neho prihovára. Nehovoriac o tom, čo sme spomínali v úvode. Aj ich vychováva. Iveta Hažíková
