aškove naplnená do posledného miesta. Divadelný súbor STAŠKOVAN pri Obecnom úrade práve uvádzal premiéru hry od Júliusa Barča Ivana Mastný hrniec . Pod režisérskou taktovkou Mgr. Jozefy Poláčikovej a Petra Kozáka účinkovali: B. Grečmalová, V. Baláž, J. Hrtúsová, A. Baculáková, A. Točoňová, J. Ivanovičová, J. Križan, Z. Marčanová, K. KLimek, P. Marčan, P. Ďurkáč, M. Veselovský, Š. Kajánek. Publikum prijalo hru, mimoriadne vrelo a výkony hercov odmenilo viackrát potleskom. Z predstavenia odchádzali diváci spokojní. Po premiére sme oslovili Jozefu Poláčikovú a Bibianu Grečmalovú.
Jozefa Poláčiková, réžia
V spolupráci s Petrom Kozákom ste predstavili u nás menej známu hru Mastný hrniec. Čo vás viedlo siahnuť po tomto diele?
Pred pár rokmi sme uvádzali klasikov z dedinského prostredia. Po dohode s divadelníkmi súboru a vedúcou úseku kultúry OcÚ pani Mgr. I. Bartuskovou sme sa rozhodli priblížiť život v malom mestečku v 20-tych rokoch minulého storočia. Profesora Babika riadila jeho žena Mahuliena, čo samo o sebe ponúkalo veľa humorných situácií. Ľudia potrebujú vidieť niečo pekné, veselé, elegantné, niečo, čo v nich nechá príjemný kultúrny dojem.
V poslednom čase si herci i réžia pomáha nevkusnými, niekedy až vulgárnymi prejavmi. Nemali ste pokušenie týmto spôsobom „pritvrdiť muziku„ aj Vy?
Nie som zástanca podobných praktík, ktoré priam urážajú diváka. Divadlo má povznášať, ale nie kaziť a znechucovať. Vulgarizmy na javisko nepatria, aj keď sa to často zaobaľuje do rúška modernosti alebo sa kopírujú „vzory„.
Aké máte plány do budúcna?
Najbližšie je predstavenie v rámci Krónerovho pohára. Od jesene chceme vystupovať v niektorých dedinách Kysúc a Oravy. Tiež by sme radi odohrali túto hru aj pre niektoré školy, pravda, ak nás pozvú.
Niektoré divadlá v našom okrese už zanikli, pravdepodobne aj ostatné čaká podobný osud. Ako sa Vám darí udržať divadelný elán vo vašej obci?
Kultúra a divadlo patria akosi do rodiny. Naša dcéra vyštudovala oblasť kultúry a spolu vymýšľame, po akej divadelnej hre by sme mohli siahnuť, pretože v dedine a okolí máme zapálených ľudí pre divadlo. Len čo dokončíme jednu divadelnú sezónu, už nás nabádajú, aby sme začali s nácvikom ďalšej hry. Touto cestou chcem v mojom mene i za pána Kozáka srdečne poďakovať všetkým divadelníkom za predvedený výkon na premiére, ktorý bol zároveň aj odmenou za množstvo hodín strávených pri nácviku hry.
Bibiána Grečmalová
v úlohe Mahulieny Babíkovej
Ako dlho hráte a čím je pre Vás divadlo?
Hrám už pomaly 30 rokov. Pre mňa je to elixír života. Všetko čo sa deje okolo divadla ma uspokojuje a vnútorne povznáša. Nielenže rada hrám, ale aj navštevujem predstavenia, či už je to Palárikova Raková, alebo pri návšteve Bratislavy musím navštíviť aspoň jedno predstavenie.
Podľa ohlasov publika zahrali ste svoju životnú rolu. Ako Vám „sadla„ a ako ste sa pripravovali?
Do tejto role ma obsadila režisérka, ale sama som cítila, že by som sa vedela s postavou stotožniť a prezentovať aj život ľudí a aplikovať ju na súčasné pomery v našej spoločnosti. Text bol náročný predovšetkým rozsahom, preto som ho študovala každú voľnú chvíľu, ale neľutujem tej námahy.
Presvedčivo ste zahrali urodzenú, cieľavedomú a ctižiadostivú pani s manželom pod papučou. Máte niečo z nej aj v súkromí?
Skutočne je to iba divadlo. V súkromí sa viac tolerujeme. Navyše svojmu manželovi vďačím za to, že mi dlhé roky vychádza v ústrety a vytvára mi bezpečné zázemie.
Na krajskej prehliadke div. súborov v Námestove ste získali ocenenie za najlepší ženský výkon. Bola to pre Vás tá najšťastnejšia chvíľa, alebo ich bolo viac?
Pri každej hre pociťujem uspokojenie a šťastie, ale najmä vtedy, keď sa to ľuďom páči a môžem z javiska odovzdať kus toho svojho šťastia aj im. Samozrejme šťastie má mnohoraké podoby. Šťastná som aj v kruhu svojich najbližších, so svojimi vnúčatami.
A čo pán režisér Náhoda?
Na záver v Podpaľačovej dcére bol pohreb hlavnej hrdinky. Ja som prišla na obrad ako teta z Prahy, v decentnom kostýme a smútočnom klobúku. Moji spoluherci ma v kostýme doteraz nevideli. Jeden z nich spustil lavínu smiechu nielen na javisku, ale aj v celej sale. A tak sa slzy smútku premenili na slzy smiechu. Publikum to prijalo a režisér už nemal na výber.Pripravil Š. Šurlák.
Foto: archív súboru