Takže už čoskoro bude z teba „ženáč“, doberali si Paľa kamaráti. Kúpil im po pive, na ich zádrapku nereagoval. Áno, chcel popýtať Evu o ruku. Stále však váhal. Mal rád voľnosť a zábavu. Na druhej strane vedel, že je to dievča, aké už viac nenájde. Bola pekná, dobrá a robota jej nesmrdela. Pochádzala zo šiestich súrodencov. Všetci boli od nej mladší. Mama jej zomrela už dávnejšie. Pomáhala otcovi niesť ťažké bremeno a v domácnosti pomáhala ako najlepšie vedela. Bola dobrá žiačka, učenie ju bavilo. Keď skončila základnú školu, nechcela pridávať otcovi ďalšie starosti. Vyučila sa za krajčírku. Potom nastúpila ako šička do neďalekej fabriky. Poznal ju zo školy. Neboli síce z jedného „pľacu„, ale vídal ju aj neskôr keď už boli zo školy preč. Najčastejšie v kostole. „Z tej Evy je pekné dievča,„ uškrnul sa Števo, keď ho zbadal, ako na ňu vypliešťa oči. Kamaráti si všimli, že sa mu páči viac ako ostatné a robili si z neho žarty. Potom ju stretol na dedinskej tancovačke. Keď začali muzikanti hrať, nečakal, popýtal ju o tanec. Pretancoval s ňou celý večer. Aj ju išiel odprevadiť. Keď jej chcel dať bozk na rozlúčku, rozbehla sa domov ako splašená srnka. Neskôr už všetci vedeli, že Eva s Paľom spolu chodia. Mysleli si, že svoju lásku spečatia svadbou. Paľo sa rozhodol. Niet na čo čakať. Zoberú sa, budú mať deti. Otec mu vybavil prácu v strojárskej fabrike. Práca konštruktéra ho bavila. „Vraj sa budeš vydávať,„ pristavil Evu pri bránke domu Emil. Kamarátili sa od detstva. Teraz sa vrátil z Moravy, kde chodil do lesníckej školy. Dlhšie sa nevideli. Mali si toho veľa povedať. „Áno, budeme sa brať. Prezradím ti ešte jednu novinu. Čakám dieťatko. Paľovi som to ešte nepovedala.„ Potom sa ešte dlho rozprávali. Práve keď jej chcel dať bozk a popriať jej všetko dobré do nového života, prihnal sa ako rozzúrený býk Paľo. Sledoval ich z diaľky a keď zbadal, ako sa Emil približuje k ústam jeho nádejnej nevesty, nevydržal to. Rozbehol sa a udrel ho po tvári. Emilovi z nosa začala tiecť krv. Zbytočne sa mu snažil vysvetliť, že sú s Evou len kamaráti. Nepomohli ani jej slzy. „Už nikdy ťa nechcem vidieť, ty zmija,„ zrúkol Paľo a nebolo ho. Svoju hrozbu splnil. Svadbu zrušil a odišiel pracovať do Čiech. Zbytočne mu aj druhí hovorili, že Eva s Emilom sú len kamaráti. „Nie som slepý. Videl som dobre, ako sa išli cukrovať. Takú pobehlicu nepotrebujem,„ povedal všetkým, čo mu dohovárali. O Evu sa viac nezaujímal. Tá chodila celá utrápená. Napokon prijala Emilovu ponuku a vydala sa za neho. Narodilo sa im dievčatko. Dali mu meno Katarína. Prešli desiatky rokov. „Bože, ako sa tu všetko zmenilo,„ hovoril si v duchu Paľo, keď prechádzal dedinou. Bol už na dôchodku, času mal nadostač. Rozhodol sa navštíviť svojho brata s rodinou. Mali veľkú záhradu s ovocnými stromami. Tento rok mimoriadne dobre zarodili jablone i hrušky. Brat so ženou sa očividne potešili, keď zbadali Paľa pri bránke. „Tak poď, braček, dobre si prišiel. Je čas zberu. Keď budeš usilovný, v zime si prídeš pre kalvados,„ znelo privítanie. Večer sa v záhrade rozprávali o tom, čo sa v dedine udialo za posledné roky. Najviac ho zaujala správa, že Eva je vdovou, Emila v lese privalil strom. Aj keď prešlo veľa času, často na ňu myslel. Veľakrát rozmýšľal, prečo sa tak zachoval. Obhajoval sa tým, že bol mladý. Pravdou bolo, že aj žiarlivý a prchký. Často mu to vyčítala Marta, ktorá mu bola štyridsať rokov ženou. Mohol konštatovať, že dobrou. Zarmútilo ho, keď pred dvomi rokmi podľahla rakovine. Deti spolu nemali. S Evou sa náhodou stretol v obchode. Všimol si, že v košíku mala veľa fliaš octu, balíkov cukru a soli. Vedel, že ide zavárať. „Vždy bola usilovná ako včielka,„ pomyslel si. Pred obchodom ju pozdravil. Čakal, že mu neodpovie. Odzdravila mu a usmiala sa naň. Kráčali po chodníku, tlačil jej vozík s nákupom a ona rozprávala. Keď sa spýtal na deti, potichu povedala, že má len dcéru. Je učiteľkou v základnej škole. Vydala sa, má tri deti. „Akosi sa ti nechce ísť domov. Vždy si pobudol dva, tri dni a už ťa nebolo. Teraz tu vari dočkáš aj zimu,„ smial sa brat. Nadškrtol, že by si mal nájsť k sebe voľajakú súcu vdovicu. Vraj by mu mohol poradiť. Paľo vedel, koho má brat na myslí. Tajuplne sa usmial a začal sa obliekať do sviatočného. V ten večer mu Eva povedala pravdu. O Kataríne, ktorej bol otcom. Nechcel tomu uveriť. Bolo mu ľúto, že si v ten osudný večer nenechal všetko vysvetliť. „Viem, že to malo byť skôr. Dovoľ mi však, aby som ťa teraz, Evička, požiadal o ruku,„ povedal dojato. Z kabáta vybral ošúchanú krabičku. Bol v nej snubný prstienok, ktorý jej chcel nastoknúť na prst v ten večer, keď ju videl zhovárať sa s Emilom.
Iveta Hažíková
