Vo februári 2003 odišla naša chemická jednotka do Kuvajtu. Jej misiou bolo chrániť obyvateľov týchto krajín pred hrozbou chemického
napadnutia. Šesťdesiatdeväť vojakov prišlo vtedy do krajiny pri Perzskom zálive.
Jedným z nich bol aj Peter Droppa.
Peter Droppa sa už vrátil domov. Spomienky na misiu ostali.
Samozrejme, že nás v prvom rade zaujímali jeho pocity z výcviku doma a príchod do Kuvajtu. Ak si niekto myslí, že výcvik našich vojakov nie je na patričnej úrovni, nech to skúsi. Nie nadarmo sa hovorí: Ťažko na cvičišti, ľahšie na bojišti.
„Počas výcviku na Lešti, kde bolo súčinnostné cvičenie a preverovanie techniky,„ hovorí Peter Droppa, „prišli aj zástupcovia Českej republiky. Chceli sa pozrieť na našu vycvičenosť a stav techniky.„
Potom nasledovala previerka pred misiou. Jej základom bola chemická základňa pri Liberci. Vojaci po previerke prišli do Bratislavy. Nákladné lietadlá, ktoré kedysi a hádam aj dnes spájajú trasu Volga-Dneper, tzv. ruslandy, lebo tak ich nazývali aj vojaci, vyslanci našej jednotky, previezli vojsko s technikou do Kuvajtu. Inak sú to najväčšie dopravné lietadlá na svete.
„V Kuvajte ste mohli zažiť všetko,„ spomína si na prvé okamihy príletu Peter Droppa. „Najväčšie problémy boli s aklimatizáciou. Predstavte si, že prídete zo zimy do vyše dvadsaťstupňového tepla.„
Bola to však, našťastie, primeraná teplota. Na letisko prišli s českými vojakmi – tí im aj ukázali cestu do kempu, pretože českí vojaci už v Kuvajte boli skôr. Nastala spolupráca. Inak, bez spolupráce, by bolo ťažko prežiť v ťažkých podmienkach...
„V kempe nás privítal veliteľ roty,„ spomína si Peter Droppa. „Oboznámili nás so situáciou, čo nám hrozí alebo nehrozí – informácie získal od amerických vojakov.„
Veliteľom roty bol kpt. Oliver Toderiška, veliteľom kontingentu zasa pplk. Ladislav Svatík. Obidvaja velitelia zdôrazňovali, prečo prišla jednotka do Kuvajtu. Vojakov ubytovali do klimatizovaného hangáru bez strechy. Bolo to za mestom pri mori. Tam začali žiť svojím vlastným, vojenským životom. Hlavným veliteľom bol generál Dušan Kupulejev.
A tak sa stalo, že Slováci a Česi sa znovu raz spojili. Vymieňali si názory, doplňovali sa navzájom.
V kempe boli asi týždeň. Vtedy sa rozhodovalo o vojne. Premiestnili všetkých do centra – mali na starosti monitoring mesta Kuvajt. Pôsobili s nimi aj vojaci SRN, Rumuni, neskôr aj Ukrajinci. Ich úlohou bolo jazdiť – niekedy teploty dosahovali aj vyše päťdesiat stupňov Celzia – s prieskumnými vozidlami. Zisťovali, či sa počas vojny nepoužívajú chemické zbrane. Jednotlivé posádky sa striedali. Ľudia ich mali radi a ďakovali im, že následkom prieskumu sa nemusia báť o vlastné životy. Niekoľkokrát to aj zdôrazňovali redaktori, ktorí prinášali informácie o misii.
Vieme, že vojnu si nikto nevyberá. Ani tí, ktorí do nej idú, ani tí, ktorí čakajú na ich návrat. Večné návraty...
Terorizmus je známy na celom svete. Je dobré, že sa proti nemu bojuje. Dôležitá je však aj humanitná činnosť.
„Vojna sa už vtedy vlastne skončila, a tak nás poslali do Basry,„ vracia sa v spomienkach do minulosti Peter Droppa. „V Basre sme mali za úlohu rozdávať ľuďom vodu.„
Nebolo to ľahké. Peter Droppa si spomína na prípad, keď k nemu prišla iracká matka s dieťaťom. Automaticky dostala kanister vody. Akonáhle to videla druhá matka, zobrala si dve deti a získala dva kanistre vody. Tretia už niesla na chrbte aj viacero detí...
Podľa rozprávania Petra Droppu, pretože to zažil ako sa vraví na vlastnej koži, vycibreným a diktátorom vychváleným mestom bol Bagdad s jeho palácmi, a potom rodisko... Ostatné mestá a dedinky žili veľmi ťažkým, ale veľmi ťažkým životom. Jednoducho im chýbajú základné životné potreby...
Vieme, že bez vody sa žiť nedá. Napraviť krivdy môžu len ľudia dobrej vôle...
Ladislav Hrubý
Foto: archív P. D.
