kedy dotĺklo srdce učiteľa, publicistu a nestora kysuckej kultúy a osvety Jozefa Kubíka.
Jozef Kubík sa narodil 21. novembra 1905 v dedinke Borcová v Turci. Po štúdiách na Učiteľskom ústave v Štubnianskych Tepliciach v roku 1924 prišiel učiť na Kysuce do Oščadnice a odtiaľ na Skalité. Na Skalitom spolu s tamojšími učiteľmi založil Miestny odbor Matice slovenskej a položil základy ochotníckeho divadla. Zo Skalitého vedie cesta Jozefa Kubíka do Čadce, kde sa od samého začiatku svojho pôsobenia zapája do matičného života. Stál pri zrode Palárikovho domu v Čadci, ktorý mal slúžiť ako kultúrny stánok pre rôzne podujatia a ochotnícke divadlo, kde k najaktívnejším patril divadelný súbor Janka Palárika. Jozef Kubík po sebe zanechal rukopis KAPITOLY Z KULTÚRNEHO ŽIVOTA ČADCE , ktorý dokumentuje na vyše 500 stranách činnosť Miestneho odboru Matice slovenskej v Čadci, kultúrne podujatia, výstavbu Palárikovho domu, prvej čitárne a činnosť divadelného súboru J. Palárika v rokoch 1890 - 1980. Úryvky z tohto rukopisu publikoval v Kultúrno-spoločenskom spravodajcovi Domu kultúry v Čadci na pokračovanie. Venoval sa aj problematike krajanov žijúcich v USA, svedčí o tom rukopis KYSUČANI - obrazy z ich života v USA (1996), ktorý je akousi kronikou skupiny krajanov z Kysúc žijúcich v New Yorku, ktorí sa stretli na parníku Berlin v roku 1927 a boli navštíviť svojich príbuzných na horných Kysuciach. V roku 1992 vyšla v Kanade útla zbierka básní z mladých liet Jozefa Kubíka NEDOORANÁ BRÁZDA, ktoré vznikli väčšinou za jeho pôsobenia v Oščadnici.
Spomínané diela daroval Jozef Kubík Kysuckej knižnici v Čadci, kde sú zachované pre ďalšie generácie. Spracovala: Ďurná S.
NA ORÁČA SA DÍVAM
I ja tak orával,
za pluhom srdcom spieval,
hlboko dumával,
koníky okúňali sa brázdou,
z výšav blankytu škovrán
piesňou sa pripájal.
Na roli „Kúty„
črieslo miestami o kameň
škrípalo,
pluh nadvihlo -
prestal ťahať brázdu -
ja zastal som
ver´ slabého gazdu.
Bodaj ťa...!
Zpoza pluhu hrozieval som -
detstva boháč.
Ba až zlosťou rúhavejšie,
plameňom hnevu -
tvrdá skala ešte údy,
sily, rozhádž,
veď orať chcem čo najhlbšie.
(úryvok z knihy Nedooraná brázda)