om Švábikom
Niekedy sú to len náhodné zastavenia, pozdravy, inokedy je čas i na krátke spomienky a obzretia. Zvažujeme slová, uprednostňujeme dôležité pred nepodstatným,
či zbytočné pred závažným. Na rekapituláciu ešte čas nie je, ale na chvíľkové výpovede a vyrozprávanie akoby detského príbehu áno.
Medzi množstvom dreva v ateliéri Gustáva Švábika v Turzovke vytŕčajú štíty kysuckých dreveníc a kostolíkov.
Povedzte nám niečo o sebe...
Narodil som sa 3. novembra 1943 v Turzovke v známej krčme U Macvejdu. Tu som aj vyrastal. Neskôr sme sa presťahovali do Žiliny, ale celé Vianoce, veľkonočné sviatky, prázdniny som trávil v Turzovke. Bol to môj druhý domov. Keď som ukončil vysokú školu, tak som si tu otvoril aj ateliér v starej drevenici po mojich predkoch, v Turzovke „na Kempe.„ Tu sme chodievali s manželkou aj deťmi a dokonca sme tam aj bývali. Neskôr sme „dreveničku„ predali a kúpili si byt v Čadci. Som šťastne ženatý, máme s manželkou tri deti (dve dcéry a syna).
O vás sa hovorí, že s drevom robíte to, čo nikto pred vami nedokázal. Je to pravda?
Keď som odchádzal z vysokej školy, tak sa ma docent Václav Kautmann, u ktorého som študoval, opýtal, čo chcem vlastne robiť. Odpovedal som mu, že mojím snom je urobiť krajinu sochársky. Dlho som na tom pracoval. Začal som kresbami, robil figurálnu tvorbu. Moje hlavné krédo bola krajina „sochársky poňatá“. Podarilo sa mi to tak, že robím sochy, ktoré sú vlastne ako krajina. Pokiaľ mám informácie, nikto predo mnou to nerobil.
Viem, že o vaše práce je záujem aj v zahraničí...
Je to pravda. Moje práce sú v USA, na mnohých veľvyslanectvách, napríklad v Poľsku, Portugalsku, ale aj v Mexiku. Som rád, že tieto dielka majú pozitívnu odozvu. Chodia za mnou aj ľudia z Rakúska, Nemecka, aby som im čo -to predal. Nepočul som takú poznámku, že by tieto moje práce niekto už videl na inom mieste, štáte. Každý hovorí o tom ako o originálnom nápade. Na pohľad to vyzerá jednoducho, ale stálo to veľa potu a námahy.
Vo vašom živote ste to nemali jednoduché. Zvlášť v bývalom režime.
Myslím si, že život každého z nás je zložitý. Všetci sme prežili veľa dobrého aj menej dobrého. Je pravda, že ma neprijali do Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Mám takú povahu, poviem, čo si myslím a to v tom čase „neletelo„. Po revolúcii v roku 1989 som dostal riadny preukaz aj s fotografiou, dodnes neviem, kde ju zobrali. Dokonca ma vymenovali za šéfa výtvarnej komisie. Bez môjho vedomia. Asi ma chceli takýmto spôsobom rehabilitovať za tie roky, keď som nebol vo zväze. Ani po rokoch si však nesťažujem.
Pod titulom akademický sochár si mnohí predstavujú práce s iným materiálom ako drevom.
Viete, to je tak. Na strednú školu som chodil v Turnove. Bola to umeleckopriemyselná škola. Robil som tam umelecké zámočníctvo. Prvú výstavu som mal ako 19 – ročný v Dome odborov v Žiline. Kované plastiky vtedy neboli také známe. Robil som aj dizajn. Žiaľ, ten sa veľmi neuplatnil. Hľadal som inú alternatívu. Pracoval som pri zriaďovaní svadobných siení. Bola to taká móda. Dávali sa do toho veľké peniaze. „Svadobky„ mali slúžiť na akúsi náhradu kostolov. Pre nás výtvarníkov to bolo fajn. Aspoň sme mali robotu. V súčasnosti je obrovský problém nájsť si nejakú prácu. V minulosti sa dalo zohnať prácu. Nebolo to tiež jednoduché, ale ako sa hovorí, keď neprší, aspoň kvapká... Pýtate sa, prečo drevo. V sochárstve sú rovnocenné materiály, drevo, hlina, bronz, najnovšie aj epoxidy. Možno je to aj zásluha docenta Kautmanna, ktorý ma v práci s drevom podporoval. Vedel, že som z Kysúc a že s drevom nebudem mať problémy. U nás je ho naozaj dostatok. Chcem ešte povedať, že ma mrzí zmiznutie krásneho diela Václava Kautmanna, ktoré si Čadčania určite pamätajú. Bolo umiestené v „Bielom dome„ v reštaurácii. Monumentálna práca s takými rybičkami. Veľmi cenné, odborník by povedal, svieže dielko. Dnes ani neviem, kto to zlikvidoval. Je to také novodobé barbarstvo. Tieto staré umelecké diela museli prejsť cez rôzne komisie, stáli veľa peňazí a majú svoju umeleckú hodnotu. Asi to nikoho nezaujímalo...
U vás teda jednoznačne zvíťazilo drevo.
Áno. Kedysi som robil aj modelované hlavy, portréty...Dnes taká modelovaná hlava a odliatie do bronzu stojí 200 000 korún. Aj viac. Drevo je pochopiteľne lacnejšie. V posledných rokoch používam iba lipové drevo. Tie moje plastiky farbím (polychrómia) a na to sa hodí jedine lipa. Jej drevo je také biele nevýrazné a priam sa núka použiť farby. Keby som to robil z čerešne, prípadne zo slivky, ktorá je asi najkrajšia, nechal by som to tak. Tam už nič farbiť nemusíte, je to pekné v tom prírodnom stave.
V novembri budete mať 60 rokov. Neuvažujete venovať sa viac svojim koníčkom? Viem, že ste aj náruživý rybár...
Cha-cha-cha, (úprimný smiech). To by ste mi dali. Viete, pre mňa je najväčším koníčkom moja práca. To je najväčšie šťastie. Som vďaka Bohu zdravý, v živote som nebol vážnejšie chorý. Aj to je možno hlavný dôvod, že budem robiť dovtedy, pokiaľ budem vládať. Zoberte si napríklad profesora Kráľa zo Žiliny. Má 84 – rokov a stále maľuje. A veľmi dobre. Ani nepoznám niekoho z popredných umelcov, ktorí by prestali, povedzme po šesťdesiatke pracovať. Nehrozí to ani u mňa.
Akademický sochár Gustáv Švábik je skutočným majstrom v práci s drevom. S krajinou vedie nekonečné vzájomné rozhovory, ktoré sa v tichu ateliéru stávajú vnútorným monológom tlmočeným do dreva, podporeným nežným vzťahom jeho manželky Márie. Ako o ňom hovoria priatelia a vyjadrujú sa odborníci, netvorí pre experiment, ale z vnútornej potreby vyjadruje to, čo práve prežíva, pričom uplatňuje nekonvenčnú formu. Táto potreba ho strháva, je procesom, zápasom, problémom, ale i tvrdou prácou, ktorá majstrovi Švábikovi dokonale sedí.
Za rozhovor poďakoval
Vladimír Kollár
Foto: autor, archív G. Š.
