pred vás jedno, potom druhé, ba i tretie, a kým napočítate do sto, ani nemusíte ísť na potrebu. Autá sú fenoménom doby. Či už je to fiat, citröen alebo trebárs maľuch – to je zasa ten poľský fiat – každé má svoje príbehy. Moja stará dlho nechcela ísť do vozidla, až som jej povedal: A vieš ty, dievča krásne, čo majú ženy najradšej? Pozrela sa na mňa, líčka jej zahoreli, ako je treba, ale nedala na sebe poznať, čo tým myslím. Ženy majú najradšej líščí kožuch na krku, jaguára v garáži a vola na montážach... Ten jaguár ju tak rozpálil, že doteraz akosi nemôže naň zabudnúť. A na vola už zabudla...
Jaguár ako jaguár, ale také trabanty. To vám boli automobily prvého stupňa. Keď ste išli do Prešova cez Branisko, vtedy ani tri či štyri stupne nestačili. Šofér musel vystúpiť, aby to auto vyšlo na vrch. Asi bolo lenivé. Alebo ho bolo treba poriadne postrčiť. Vraj kvôli tomu teraz robili cez Branisko tunel, aby sa tam dostal nielen jaguár, ale aj trabant. Veľmi dobré vozidlo to bolo.
Raz som išiel s kamarátom z Košíc do Prešova. To vám je mesto. Skoro sme sa tam stratili. A ten môj kamarát bol verný trabantu. Vravím mu, reku, to si nevieš kúpiť iné auto? No, keď mi povedal, aby som si ho zaobstaral sám, bol som radšej ticho. A veru som mal byť prečo. Keď sme sa blížili k pumpe pri Poprade, šofér zistil, že nemá benzín. Ba ja som si to myslel, až kým mi to nevysvetlil stručne a ručne. Predstavte si, že tam, na tom autiaku bola ešte jedna páčka a my sme si mohli ísť veselo až o celých päťdesiat kilometrov ďalej... Také to veru boli autá. Neverili by ste, ale došli sme na trabante až domov. Trabant nie je vyrobený zo železa, preto všetko znesie. Aj hrdzu. Nepatrí do, ako sa hovorí, do šrotu. Vydrží aj dvadsať rokov – ak náhodou ním niekde nenarazíte. Veď môj priateľ, a buďte, prosím vás, trpezliví, lebo sa blíži letná sezóna, vám ešte o ňom čo-to porozpráva...
Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová