olu posedíme na lavičke, zabafkáme si a zaspomíname na staré časy.
Vtedy sme ešte pásavali kravy a žili v cholvarkoch. Nachádzali sa na konci Bystrickej doliny. Nuž a ten môj kamarát – koťuha jedna, obzeral sa istý čas za mojou starou, ale to len na okraj, aby reč nestála – nuž teda kamarát poznal v dedine istého človeka. Chlapík sa vyznačoval tým, že bol veľmi aktívny a pozeral sa po všetkých devuchách v dedine, ktoré mu prišli na oči. Poznáte, aké sú devuchy – každá by sa o takomto čase chcela prilepiť na chlapa! Veru, aj moja stará bola taká! Ak bude čítať tieto riadky, musím sa voľakde ukryť, aby som ju nemal zbytočne na očiach. Lebo má jazyk nabrúsený a musel by som zjesť veľa, veľa hubovej polievky...
A ten chlap, čo tak pásol kravy a zároveň pásol, ako sa vraví, za dievčinami, trénoval. Každé ráno vybehol na vrch, to miesto sa tuším volalo Remízy, a stačil ešte poľahky dobehnúť naspäť. Keď ste sa ho pýtali, prečo tak horlivo trénuje, odpovedal, že sa musí pripraviť na život. Nechápali sme, čo tým myslí, ale sme vedeli, že denne nabehal aj dvadsať kilometrov. On si však tvrdil svoje:
„Mojím rekordom je zatiaľ tridsiatka.„ Tým myslel, samozrejme, tridsať kilometrov namáhavého behu. A tak nám nedalo a pýtali sme sa ho:
„Prečo práve tridsiatka a nie dvadsiatka?„ Zasa si odpovedal po svojom: „Lebo chcem, veď nebuďte ako slepí, obrobiť tridsať devúch.„ Taký to bol veku rúči mládenec...
Ale behanie sa mu vyplatilo. Ako raz pásli kravy na Remízach, prespali v už spomínaných cholvarkoch. A raz, bolo to už neskoro v noci, voľačo začalo na streche chajdy šramotiť. Čo to môže byť? Vo svetle mesiaca sa ukázal rys! Keďže náš chlapík vedel nielen milovať, ale aj behať, milému rysovi utiekol. Jeho kamarát sa stačil ukryť kdesi dole v potoku. No ľudia ešte dlho rozprávali, že ich to vtedy nenapadol a nevystrašil rys, ale obyčajná zatúlaná mačka. Nevedno, kde bola pravda. Lebo oni si húdli len o rysovi. Jedno je isté – pred spaním si v ten večer hrkli pálenky. A asi jej nebolo málo...Ladislav Hrubý
Kresba: Andrea Trlicová
