Čadca – V posledných rokoch zaznamenávame v Čadci i v ostatných mestách či dedinách na Kysuciach veľký rozmach malého futbalu. Je to šport fyzicky dosť náročný, ale medzi mladými mužmi značne obľúbený. Medzi organizátorov ligy malého futbalu na sídlisku Žarec v Čadci patrí aj Peter Kubiatko, dnes 49 ročný najstarší brankár klubu Elán i celej ligy. Jeho športový duch môže byť príkladom predovšetkým oveľa mladším vyznávačom malého futbalu. Využili sme preto príležitosť a položili mu niekoľko otázok.
Odkedy sa aktívne venujete športu?
Ak si dobre pamätám, tak od samej mladosti. Mojím prvým športom bolo zjazdové lyžovanie a neskôr beh na lyžiach. Taktiež som sa venoval futbalu a hrával som za žiacke mužstvo. Potom som na dlhú dobu aktívne športovanie, predovšetkým vinou nie najlepšieho prospechu v škole, zanechal.
Kedy ste sa k nemu opäť vrátili?
Bolo to približne pred dvanástimi rokmi. Na Žarci vznikla mestská futbalová liga a ja som na ihrisko videl priamo z balkóna. Jedného dňa mi môj krstný povedal, či nemám chuť pridať sa k ním. Keďže už sa hlásili aj rôčky, na hru v poli som si netrúfal. Postavil som sa medzi tri žrde, kde som zotrval doteraz.
Teraz s odstupom času môžete pomaly bilancovať. Čo vám vlastne malý futbal dal?
Keď nepočítam najrôznejšie, niekedy aj vážnejšie zranenia, futbal na malom ihrisku je pre mňa najlepším relaxom. I keď hrať na asfalte nie je ľahké, ja si tam vlastne psychicky oddýchnem. Zabudnem na úskalia bežného života a v pondelok idem do práce ako znovuzrodený.
Každému, kto malý futbal sleduje je zrejmé, že ste najstarším brankárom v miestnej lige. Dokedy si ešte trúfate hájiť farby svojho klubu?
Pokiaľ ma nepostihne nejaké nepríjemné zranenie, rád by som v bráne oslávil svoju päťdesiatku. Bol by to vari najkrajší darček k môjmu životnému jubileu, ktoré príde o necelý rok. V opačnom prípade by som musel, i keď nedobrovoľne, zavesiť kopačky na klinec.
Spomínate si na nejaký príjemný zážitok z futbalového ihriska?
Bolo ich viac a preto spomeniem iba niektoré. Najviac „srandy„ zažije človek pri rôznych turnajoch. Urobí sa mi dobre pri srdci, keď si pripomeniem druhé miesto Elánu v jednom zo súťažných ročníkov, alebo na moment keď ma vyhlásili za najlepšieho brankára našej ligy. Rovnako mi v pamäti ostane aj vlaňajšia účasť na futbalovom turnaji o Pohár starostu vo Svrčinovci, kde ma taktiež vyhlásili za najlepšieho brankára, hoci sa hralo na veľkom ihrisku a chytal som vo veľkej bráne.
Aký je rozdiel chytať v malej a vo veľkej bráne?
Vzhľadom na moju výšku, som „doma„ jednoznačne v malej bráne. Druhým, a nemenej podstatným predpokladom, je mať dobrý postreh a reflex. Strely v malom futbale bývajú prevažne z krátkych vzdialeností a majú veľkú razanciu.
Na záver sa spýtam, čo by ste si prijali do ďalších rokov?
Jednoznačne zdravie, a ako som už spomínal, veľmi rád by som svoju päťdesiatku oslávil medzi žrďami. Verím, že sa mi to podarí.
Za rozhovor poďakoval: Ján Koňušiak
Foto: (gm)
